prebudené srdce...

14. – 16.október 2011, Gaderská dolina, Veľká Fatra - Meditačný seminár s Romanom Mieslerom

2011-08-24T09:48:00.000-07:00

Drahí priatelia,
s radosťou Vám oznamujeme a srdečne Vás pozývame,
na tématický intenzívny meditačný seminár

Myšlienky, impulzy k aktivite,
rozhodovanie sa..

Skrátka a dobre
co s námi hýbe, proč a kam...??
Kde a co v tom všem jsem já...????
________________________

14. – 16.október 2011 Gaderská dolina, Veľká Fatra

Obsah a kvalita nášho života je z veľkej miery ovplyvnená
našimi myšlienkami a impulzami k aktivite, reakcii.

Všetky rozhodnutia od menej dôležitých až po najzávažnejšie,
robíme na základe myšlienok, pocitov, impulzov.

Čo to ale vlastne je – myšlienka, pocit, impulz ?

Ako a odkiaľ vzniká ?

Ako vieme zistiť jej dôveryhodnosť ?
... ?

Tento seminár nám ponúka možnosť oboznámiť sa a spriateliť s nám prirodzenou kvalitou, s bdelým uvedomením. Bdelé uvedomie rozpoznáme, necháme ožiť a dovolíme si osvetliť kľúčové otázky ohľadom myšlienok, pocitov, impulzov a najmä otázku nás.. kto som ja?

Seminárom nás bude viesť Roman Miesler.

Intenzita: stredná, vhodné aj pre začiatočníkov.

Obsah: 70% meditačná prax, 20%teória, 10% osobné rozhovory s Romanom.
_____________________________________________________________

Cena: 40eur, v cene nie je zahrnutá odmena pre Romana,
tá je dobrovoľná na konci seminára.

Ubytovanie: luxusné, v nových apartmánoch
uprostred nádherneho Národného Parku Veľká Fatra.
http://www.gaderskadolina.sk/

Strava: vegetariánska

Záloha: 20eur, nevratná

Registrácia: cestakprebudeniu@gmail.com

B&K&R

To, co přesahuje meditaci - YONGEY MINGJUR RINPOČHE

2011-06-19T09:04:00.000-07:00

Preklad: Michal Tirthan

To, co přesahuje meditaci

/// Beyond Meditation

YONGEY MINGJUR RINPOČHE

Zakotveni v naší formální praxi meditace, můžeme spočinout v (-$into$) ohromném, otevřeném bdělém vědomí, jež je naše nejzazší přirozenost.

YONGEY MINGJUR RINPOČHE vypráví příběh svého vlastního uvedení do Velké Dokonalosti.

MÉ UVEDENÍ do světa Velké dokonalosti (v Tibetštině Dzogčhen) se událo, když jsem byl jen malým chlapcem. První léta svého života jsem strávil ve vesničce mé matky poblíž tibetsko-nepálské hranice. Od do svého mládí jsem se tam nevrátil, ale jasně si pamatuji masivní hory se sněhovými čepicemi, které se tyčily nad námi po všech stranách, a louky plné květin natahující se po dně údolí obklopujícího naši vesnici. Z vnějšího pohledu byste si pomysleli, že jsem se narodil v kouzelném životě. Žil jsem na jednom z nejkrásnějších a nejpoklidnějších míst na Zemi, obklopen lidmi, kteří mne velmi milovali. Nedosti na tom, starší z mé rodiny byli známí duchovní učitelé, takže od doby, kterou si vybavuji, jsem byl vystaven praxi meditace a její moci přeměňovat mysl.

Přes idylické okolí a silná pouta, která jsem sdílel se svou rodinou, se můj život obrátil jednoho roku směrem k horšímu. Když jmi bylo asi sedm let, začal mé bytosti vládnout hluboký, stravující pocit obav. Nemohl jsem přijít na to, co se mi děje a nebo proč. Pouze jsem věděl, že i ta nejmenší věc – jako bouře nebo příjezd cizince – může uvrhnout mou mysl do chaosu. Z jícnu mého žaludku se někdy vzedmul strach a mou mysl vyplnily hrozivé myšlenky, zanechajíce mě paralyzovaného pocitem, že se má stát cosi hrozného. Toto obtížné údobí mi poskytlo mocnou motivaci zkoumat svou mysl a pocity. Přestože jsem v té době o meditaci příliš mnoho nevěděl, měl jsem vágní pocit, že by mi mohla pomoci nakládat s mou úzkostí. Chvíli jsem se snažil meditovat sám, ale krom několika prchavých okamžiků niterného míru mě pocit děsu dále pronásledoval jako stín.

Většinou jsme v zimě cestovali s matkou z naší vesnice v horách do Káthmandú, kde jsme trávívali šest měsíců s mým otcem, velkým mistrem meditace Tulku Urgjen Rinpočhem. Jap Rinpočhe, jak jsem ho emotivně nazýval, žil v malé poustevně v okolí Káthmandského údolí, kde vyučoval svému jedinečnému stylu bezúsilné meditace studenty z celého světa. Ráno mniši a jeptišky z jeho poustevny přicházívali obdržet nauky o meditaci nebo rituálech Tibetského Buddhismu a o večerech vyučoval své netibetské studenty. Často jsem tiše sedával po straně a naslouchal, jak učil.

Přestože jsem opravdu nerozuměl mnoho z toho, co říkal, prahnul jsem po klidné pokoře, již vyzařoval.

Zpočátku jsem byl tak nesmělý, že jsem nedokázal sebrat odvahu požádat jej, aby mě učil o meditaci, ale po chvíli se má úzkost stala tak intenzívní, že to přerazilo můj stud. Stále jsem nedokázal požádat svého otce přímo, ale velmi jsem prosil mou matku, aby ho požádala za mě. Byl jsem radostí bez sebe, když mi sdělila zprávu, že souhlasil s vyučováním mne.

V téže době, kdy jsem začínal s meditací, jsem se učil číst a psát. Odpoledne jsem sedával s mým otcem v jeho meditačním pokoji, který měl rozměrné okno, z nějž šlo vidět na celé údolí. Coby součást své denní praxe recitoval text zvaný Vzácná pokladnice základního prostoru jevů, který je považován za jednu z nejelegantnějších prací o Velké dokonalosti, nejhlubších a nejceněnějších nauk linie mého otce. Můj otec používal tento text za účelem naučit mě číst. Jak jsme seděli spolu v jeho malé poustevně, zpívával slova z knihy v nádherné melodii a žádal mě o jejich zopakování. Pak jsem se podle svých nejlepších schopností snažil ho imitovat a dychtivě jsem čekal na jeho hodnocení. V té době jsem myslel, že mi jen pomáhá naučit se číst, ale při pohledu zpět vidím, že mě ve skutečnosti uváděl do báze, cesty a plodu Velké dokonalosti.

ZÁKLAD-BAZE VELKÉ DOKONALOSTI

Mohli byste si myslet, že během hodin, po které jsem se učil zpívat slova z Vzácné pokladnice, jsem (do ní) postupně pronikl, ale ve skutečnosti jsem neměl žádný pojem o tom, co znamenala. Pro mě byla kniha jen svazkem podivných termínů, které nic neznamenaly, ale líbila se mi pro konejšivou melodii, kterou můj otec používal, když mi ji zpíval. Jednoho dne, kdy jsme spolu seděli v jeho pokoji recitujíce a meditujíce, zaznamenal jsem slovo, které jsem mnohokráte slyšíval svého otce říkat, když vyučoval své studenty. „Co znamená toto slovo?“, zeptal jsem se, ukazujíc na tibetské slovo kadag.

„Ó, to je velmi důležitý termín“, odpověděl, potěšen mým zájmem. „Pamatuješ si, co jsem říkal studentům posledně večer o skutečné přirozenosti mysli?“ Pravda byla, že jsem nerozuměl mnoho z toho, co říkal, když vyučoval, takže jsem pohlédl dolů a v rozpacích kroutil hlavou.

Vida mou reakci, jemně mě poklepal po rameni a řekl, „Není vůbec potřeba se cítit zaražen/rozpačitý. Když jsem já byl mladý, musel jsem se naučit významu všech těchto slov právě tak, jako ty.“ Pak se na chviličku odmlčel a pohlédl na mne s takovým dojetím, že celé mé rozpaky se rozpustily. „To, co jsem učil studenty minulý večer, bylo, že naše pravá přirozenost je zcela čistá a dobrá. Slovo, na které jsi se mě ptal, kadag, znamená ‘čisté od samého počátku’. Ač to tak mnohdy nemusí v tomto případě vždy vypadat, není ani toho nejmenšího rozdílu mezi tvou pravou přirozeností a Buddhovou. Ve skutečnosti i pes má tuto původní čistotu.“

„Co znamená čistota?“, zeptal jsem se.

„Čistota znamená, že naše pravá přirozenost je již zcela dokonalá a úplná,“ pokračoval. „Ani zmatek, ani strach nemohou změnit tuto niternou čistotu. Nezhoršuje se, když trpíme, ani se nezlepšuje, když se stáváme osvícenými jako Buddha. Nepotřebujeme k ní nic přidávat ani od ní nic odebírat, ani nemusíme nic dělat, abychom ji získali. Je zde s každým z nás a v každém okamžiku, jako diamant v dlani naší ruky.“

„Když je naše přirozenost tak úžasná,“ zeptal jsem se, „proč pak trpíme?“

„To je dobrá otázka,“ odpověděl. Problémem není, že potřebujeme získat něco, co již nemáme, nebo že se potřebujeme zbavit věcí, které se nám nelíbí. Buddha se nemůže magicky objevit a odebrat všechno naše utrpení a zmatek. Problémem je, že nerozpoznáváme, co již máme s sebou. Tolik se necháváme uchvátit v dramatech našich životů, že nevidíme zářivou čistotu našich vlastních myslí. Tato přirozenost je s námi i když se cítíme ustrašeni, osamoceni a nahněváni.

Podíval jsem se vzhůru na otcův obličej a z hloubi mého nitra se vzedmul pocit ohromné lásky a respektu. Stále jsem plně neuchopil to, co se (mě) snažil naučit, ale , ale začal jsem se otevírat možnosti, která byla více k žití, než všechny myšlenky a pocity naplňující mou mladou mysl. To, do čeho mě právě uvedl, byl/a základ/baze Velké dokonalosti, vnitřní realita, kterou objevujeme na duchovní stezce.

STEZKA VELKÉ DOKONALOSTI

S touto nově nalezenou důvěrou jsem pokračoval v meditaci na vlastní pěst. Přestože jsem stále neměl přímou zkušenost toho, co se mě snažil naučit můj otec, brzy jsem shledal, že zaměřením své mysli na něco jsem schopen nalézt stav klidu. Přes tento rozvoj jsem stále myslel na meditaci coby na něco, co mi může pomoci zbavit se těch částí sebe sama, které nemám rád. Upřímně jsem doufal, že meditace mě povede do šťastných, pokojných stavů mysli, kde se mě panika a strach nemohou dotknout. Jak jsem brzy zjistil, bylo nicméně to, k čemu mě vedl otec, mnohem radikálnější, než toto.

Po několik dalších měsíců jsem pokračoval v návštěvách svého otce a ten mě vyučoval více o Velké dokonalosti. Mnohdy jsme ani vůbec nehovořili, sedíce spolu. Můj otec prostě sedával před velkým oknem a hleděl do oblohy, zatímco jsem tiše seděl vedle něj a snažil se meditovat. Zoufale jsem chtěl jeho ocenění, takže jsem se vždy snažil co nejlépe imitovat to, co by podle mě měl dobrý meditující dělat. Seděl jsem rovný jako jedle a snažil se vypadat, jako bych byl ponořen v nějaké hluboké zkušenosti, zatímco jsem ve skutečnosti jen opakoval ve své mysli mantru a snažil se neztratit v myšlenkách. Příležitostně jsem otvírával oči a pokukoval vzhůru na svého otce doufajíc, že si všimnul mé dobré meditační pozice a schopnosti sedět po tak dlouhou dobu.

Jednoho dne, jak jsme společně v tichosti seděli, jsem na něj vprostřed své meditace letmo vzhlédl a k mému překvapení jsem shledal, že se dívá dolů na mne. „Medituješ, synu?“ zeptal se.

„Ano, pane“, řekl jsem hrdě, naplněn radostí, že si toho konečně všimnul.

Má odpověď ho zdánlivě velmi pobavila. Na pár okamžiků se odmlčel a pak jemně řekl, „Nemedituj.“

Má pýcha vyšuměla. Po měsíce jsem se co nejlépe snažil kopírovat ostatní meditující, kteří přicházeli k mému otci. Naučil jsem se nějakým krátkým modlitbám, sedět ve správné pozici a usilovně se snažil zklidnit mou neklidnou mysl. „Myslel jsem, že bych měl meditovat“, řekl jsem roztřeseným hlasem.

„Meditace je lež“, řekl. „Když se snažíme kontrolovat mysl nebo se držet zkušenosti, nevidíme vrozenou/inherentní dokonalost přítomného okamžiku.. Ukázajíc skrze okno, pokračoval, „Podívej se ven na modrou oblohu. Čisté bdělé vědomí je jako obloha, bez hranic a otevřené. Je stále zde. Nepotřebuješ ho vytvářet. Vše, co musíš dělat, je spočinout v něm.“

Na okamžik se všechny mé naděje a očekávání ohledně meditace zhroutily a já jsem zakoušel záblesk bezčasového bdělého vědomí.

Po několika minutách pokračoval, „Jakmile jsi jednou rozpoznal bdělost, není nic ke konání. Nemusíš meditovat nebo se jakkoli snažit měnit svou mysl.“

„Jestliže není nic ke konání,“ zeptal jsem se, „znamená to, že nemusíme praktikovat?“

„Přestože není nic ke konání, potřebuješ se sblížit s tímto rozpoznáním. Také potřebuješ kultivovat bódhičittu a oddanost, a vždy zapečetit svou praxi věnováním zásluh, aby všechny bytosti mohly rovněž rozpoznat svou vlastní pravou přirozenost. Důvodem, proč stále/přesto potřebujeme praktikovat, je zpočátku máme pouhé porozumění pravé přirozenosti mysli. Sblížením se s tímto porozuměním znovu a znovu se nicméně toto postupně transformuje (=přemění) v přímou zkušenost. Přesto i poté stále potřebujeme praktikovat. Zkušenost je nestabilní, takže když se kontinuálně nesbližujeme / nepokračujeme ve sbližování s čistým bdělým vědomím, může se nám ztratit z dohledu a můžeme se opět nechat chytit v myšlenkách a emocích. Na druhé straně, jsme-li v praxi pilní, může se tato zkušenost transformovat (=přeměnit) v realizaci, kterou nikdy nemůžeme ztratit. Toto je stezka Velké dokonalosti.“ S těmito slovy přestal hovořit a společně jsme pokračovali ve spočívání v čistém bdělém vědomí, shlížejíce do hluboké modři oblohy nad Káthmandským údolím.

2011-05-15T13:58:00.000-07:00

Cesta k Prebudeniu

http://cestakprebudeniu.wordpress.com/

16-27 November 2011, Slovensko

11-dňové intenzívne meditačné sústredenie – ústranie pod vedením:

Lámu Tsonyho a Lámu Čhoepela

Toto meditačné sústredenie -ústranie bude zamerané na skúmanie a rozvoj vrodených kvalít mysle: otvorenosti a ľahkosti radostného bytia, jasnosti a porozumeniu tomu čo je v živote skutočne dôležité, otvorenejšej prepojenosti so svetom a ostatnými bytosťami.

Objavovanie týchto kvalít nám môže pomôcť prekonať prekážky, ktoré bránia ich slobodnému prejavu. Postupne môžeme nadobudnúť schopnosť počuť a vidieť ľudí takých akí v skutočnosti sú; a nie skrz naše filtre a závoje. Aby sme mohli skutočne pomáhať druhým, potrebujeme túto jasnosť mysle. Keď je myseľ jasná, vhľad sa dostaví prirodzene.

Meditácia

Aby sme žili mier, treba skrotiť myseľ. Myšlienky by mali byť kontrolované. Preto potrebujeme pestovať meditáciu pokojného bytia (shamatha/šinä) na rozvinutie bdelej, precíznej prítomnosti, a na tomto základe nechať vyvstať a rozvinúť nepodmienené nežné uvedomenie Bodhičitty (osvieteného postoja mysle/srdca.)

Keď sa viac stabilizujeme v pokojnom bytí a osvojíme si meditáciu uvedomenia (vipashyana/lhathong/vipassana) , môže sa objaviť vhľad do podstaty mysle/bytia. A tak sa ozdravovať k čírej múdrosti a oslobodeniu od všetkých foriem ilúzie.

Hlavnou inšpiráciou pre sústredenie/ústranie je Šamar Rinpoče a jeho inštrukcie v komentári k praxi Tréningu Mysle ako sú uvedené v jeho knihe The Path to Awakenig (Cesta k Prebudeniu). Šamar Rinpoče je učiteľom Lamu Tsonyho aj Lamu Čhoepela.

Denný program

Počas denných meditačných blokov budeme skúmať techniky ktoré nám pomôžu usadiť myseľ/bytie v sebe samom, a odhaliť našu bytostnú dobrotu/nehu a prirodzenú jasnosť vnímania a porozumenia. Meditácia v sede sa bude striedať s meditáciou v chôdzi. Chvíle zdieľania s otázkami a odpoveďami nám umožnia pomôcť si navzájom v rozvoji hlbšieho porozumenia bytiu/mysle.

Bude vyhradený čas na súkromné rozhovory s Lámom Tsonym a Lámom Čhoepelom týkajúce sa praxe.

Predbežný program:

7 - 8 meditácia

8 – 9 raňajky

9 - 12 meditácia - v sede/v chôdzi/v sede - 15min prestávka - v sede/ v chôdzi/v sede

12 – 15 obed, oddych

15 – 18 meditácia - v sede/v chôdzi/v sede - 15min prestávka - v sede/ otázky a odpovede

18 - 19 večera, oddych

19 – 21:30 vysvetlenie k praxi, reč dharmy, otázky a odpovede, meditácia

Niekoľko jednoduchých pravidiel

Aby sa nám ľahšie praktikovalo strava bude vegetariánska, bez ťažkého jedla popoludní.

Pre uľahčenie bdelej, precíznej prítomnosti a uvedomenia účastníci budú požiadaní, aby láskavo dodržiavali disciplínu ústrania založenú na piatich pravidlách/princípoch: zdržať sa zabitia akejkoľvek bytosti, zdržať sa kradnutia, zdržať sa akejkoľvek sexuálnej aktivity, zdržať sa klamania, zdržať sa alkoholu a iných omamných látok.

Všetci účastníci budú požiadaní o dodržiavanie Vznešeného Ticha od začiatku ústrania až do rána posledného celého dňa. Vznešené Ticho znamená ticho tela, reči a mysle. Upustíme od akejkoľvek formy komunikácie so spoluúčastníkmi, či už prostredníctvom gest, posunkovej reči, písaných odkazov, atď. S učiteľmi ústrania sa však môžete rozprávať kedykoľvek to bude potrebné alebo počas Otázok a odpovedí.

Všetci účastníci s dobrou vôľou- začiatočníci alebo takmer Prebudení – sú veľmi vítaní.

Miesto

Meditačné sústredenie sa uskutoční v príjemnom prostredí Malých Karpát, medzi Modrou, Harmóniou a Zochovou chatou, v penzióne Univerzitka (www.univerzitka.sk

). Penzión je v lese, izby sú svetlé a priestranné.

Cena

250 – 300 eur

Cena je zatiaľ predbežná, nakoľko zavisí od počtu účastníkov. Cena bude zahŕňať ubytovanie, plnú penziu a organizačné náklady. V cene nebude zahrnutá odmena pre učiteľov a pre tlmočníčku – tieto budú dobrovoľné. Nedostatok financií nie je dôvod nezúčastniť sa, v prípade finančných problémov nás prosím kontaktujte a dohodneme sa.

Registrácia

Registráciu prosíme neodkladať, pre výrazné zjednodušenie organizácie.

Registrujte sa prosím na cestakprebudeniu@gmail.com Je potrebné zaplatiť zálohu 75 euro; bližšie informácie o úhrade obdržíte po registrácii.

Katka: 0918 628 661

Braňo: 0917 721 431

Podpora

Ak by ste radi túto akciu, akýmkoľvek spôsobom podporili ( organizačne, propagačne, finančne.. atď) prosím kontaktujte nás, preberieme možnosti.

Šamar Rinpočhe - Meditácia/Meditation

2011-04-30T02:44:00.000-07:00

Meditácia

Z prednášky Šamar Rinpočheho v Los Angeles, 4. októbra 2002

zdroj: bodhipath.sk

Meditácia prináša praktikujúcemu dve úrovne úžitku. Prvým úžitkom je bezprostredné zlepšenie podmienok každodenného života. Meditačná prax vedie k stíšenej, pokojnejšej a uvoľnenejšej mysli. Pretože myseľ je uvoľnenejšia, udalosti, ktoré nás zvyčajne vyrušujú, sa zdajú byť menej dôležité a prestaneme ich brať tak vážne. Takže meditáciou sa myseľ učí byť nezávislou na vonkajších podmienkach a okolnostiach. Myseľ, ktorá nie je ovplyvnená vonkajšími podmienkami, je potom schopná objaviť svoju vlastnú stabilitu a pokoj. Stabilná myseľ, tá, ktorá nie je vyrušovaná, vedie k tomu, že v našich životoch zažívame menej utrpenia. Toto je bezprostredný úžitok z pravidelnej meditačnej praxe.

Dlhodobý úžitok meditácie je, že keď je myseľ upokojená, postupne sa očisťuje od základnej nevedomosti, čo nakoniec vedie k buddhovstvu — osvieteniu. V tomto stave osvietenia už neexistuje zmätenosť bežného každodenného života.

Aby myseľ zažívala upokojenie a stíšenie, musí sa naučiť zotrvať stála. Toto nie je pre myseľ zvyčajný spôsob prežívania. Myseľ je obyčajne nepokojná, neustále v pohybe, myslí na množstvo rôznych vecí. Na príčiny tohto stavu sa musíme pozrieť hlbšie. Od času nemajúceho počiatok až do prítomného okamihu sme si vypestovali, spôsob nazerania na veci, založený na dualite. Máme silný pocit "Ja", osobnej existencie v dôsledku niečoho, čo nazývame pripútanosť k egu. Z toho pramení dojem oddelenosti vonkajších objektov od ega. Tento omyl v sebe nevyhnutne zahŕňa vzťah medzi "Ja" a svetom okolo nás, objektami, s ktorými prichádzame do styku. Toto je dualistické prežívanie sveta, ako ho zažívame všetci. Z tohto základného pocitu duality vznikajú všetky druhy myšlienok, predstáv a pohybu v mysli. Preto, keď spočiatku začíname meditovať, prežívanie našej mysle je vzdialené od pokoja alebo uvoľnenia. Je to tak preto, že myseľ je úplne rozptýlená silnou aktivitou vo vzťahu k vonkajším objektom. Toto je hlavná príčina — takto vzniká mentálne rozptýlenie.

Aby táto nestabilná myseľ ostala stabilná na jednom mieste, musíme použiť metódu tréningu mysle. Týmto spôsobom si myseľ privyká na zážitok stability. Preto pri meditácii dávame mysli jediný objekt, na ktorom má spočinúť.

Predtým, než začneme meditovať, mali by sme rozumieť, čo myseľ v skutočnosti je, aké má vlastnosti. Myseľ nie je vec, nie je to materiálna substancia, pevný objekt. Pozostáva z podstaty vedenia. Má túto schopnosť. Myseľ je jednoducho sledom momentov uvedomovania si, momentov bdelosti alebo momentov vedenia. Vo svojej podstate je myseľ bez prekážok, je obrovská, neobmedzená. Myseľ nie je entitou, ktorá existuje sama osebe a ktorá trvá určitý čas. Tým, že myseľ vstupuje do vzťahov s objektami, vzniká séria neustále sa meniacich jednotlivých vnemov, takže myseľ nie je jedna pokračujúca vec – je nestála. Teda, táto myseľ, ktorá má schopnosť vedieť a je vo svojej podstate bez prekážok, musí byť trénovaná, aby ostala stabilnou.

Potrebujeme stabilitu, aby myseľ rozpoznala svoju pravú podstatu. Bez tejto stability myseľ nie je schopná rozpoznať samu seba. Myseľ má schopnosť vedieť alebo rozpoznať svoju vlastnú nestabilitu, svoju nestálosť. Pretože je svojou podstatou niečím, čo vie, môže mať vedomosti o sebe, vedomosti o tom, že nie je stabilná. Práve na základe tejto vedomosti, na základe porozumenia sebe samej sa myseľ môže učiť byť stabilnou. Takže táto myseľ, napriek tomu, že je nepokojná, neustále v pohybe, rozpoznáva túto nestabilitu a dokáže ju transformovať. Je to celkom odlišné napr. od vetra. Vietor sa tak isto neustále hýbe, ale pretože neobsahuje myseľ, nemôže vedieť, že sa hýbe a teda sa nemôže utíšiť. Nedokáže sa stabilizovať. Je to tento vediaci aspekt mysle, ktorý umožňuje mysli na sebe pracovať.

Nestabilita mysle nebude trvalo odstránená jednoducho meditáciou. Potrebujeme, aby myseľ poznala svoju vlastnú podstatu, aby sme ju stabilizovali. Keď myseľ spozná svoju vlastnú podstatu, môže dosiahnuť skutočnú stabilitu. Myseľ môže zažívať priamo samu seba. To znamená, že myseľ je schopná zažívať svoju pravú podstatu, bez prekážok, bez lipnutia a fixácie na nekonečný prúd mentálneho obsahu — našich myšlienok, vnemov a konceptov. Zvykneme sa upínať na to, čo sa v mysli objavuje, akoby naša vlastná verzia bola celkom pevná a skutočná a strácame tak perspektívu rozpoznať neobmedzenú kvalitu mysle. Hovoríme, že pravou podstatou mysle je prázdnota. Pod prázdnotou rozumieme, že myseľ je číra, že sa v nej nenachádza čohokoľvek pevné, stále či existujúce samo osebe.

Ak nemeditujeme na myseľ takú, aká je, teda na naše osobné prežívanie mysle v danom momente, nebudeme schopní jasne vidieť aká je myseľ nepokojná, ako je neustále rozrušovaná nekonečným prúdom myšlienok. Keď pochopíme, že nie sme schopní zažívať stabilnú myseľ, porozumieme, že je potrebné ju trénovať, krotiť, priniesť ju do stavu pokoja a stability. Na tréning mysle však potrebujeme referenčný bod. Potrebujeme dať mysli niečo na čo by sa zamerala. V Buddhových učeniach sú vysvetlenia o rôznych pomôckach alebo referenčných bodoch na stabilizáciu mysle. Spomedzi týchto pomôcok Buddha zdôrazňoval metódu spočívania mysle na dychu. Buddha vysvetlil, že u živých bytostí je myseľ v úzkom spojení s telom. Teda myseľ a telo sú v úzkom vzťahu, hlavne myseľ a jemný energetický systém tela. To znamená, že jeden spôsob dosiahnuť zažitok pokoja je cez prácu s dychom, pretože dýchanie má vzťah k telu aj k jeho jemným energiám. Preto inštrukcie k počiatočným meditáciám odporúčajú počítanie dychov.

Prvá meditačná technika na krotenie mysle sa nazýva meditácia pokojného spočívania, (skt. šamatha, tib. šinä). Šamatha pozostáva zo šiestich krokov. Počítanie dychu, nasledovanie dychu a spočívanie na dychu sú prvými troma krokmi. Po tom, čo ich dlhší čas praktikujete, sa myseľ stáva krotkou. Potom postupujete k ďalším trom krokom založeným na koncentrácii na dych. Tu používame analýzu, aby sme videli prepojenie mysle a dychu. Prostredníctvom tejto analýzy si uvedomíte prázdnu podstatu mysle. Dokážete rozvinúť intuitívnu vnímavosť pre myseľ a potom sa s ňou môžete hrať. Môžete zmeniť koncentráciu, obraz, na ktorý ste zameraní a poznať, že myseľ je ako prelud, s ktorým sa môžete hrať. Potom sa sústredíte na podstatu objektov, aby ste videli esenciálnu prázdnotu javov. Tým dovŕšite šamatha, prax sústredenia, ktorá trénuje myseľ.

Cieľom jednodňových učení, ako je toto, je vytvoriť prehľad rôznych krokov meditačnej praxe. Keď príde rad na výuku samotnej meditačnej techniky, potom je lepšie mať systematickú sériu prednášok na úplnom základe tak, aby ste mohli postupne rozvíjať vaše pochopenie meditačnej praxe.

Keď používame meditačnú metódu počítania nádychov a výdychov, počítame jednotlivé cykly dýchania (nádych a výdych sú jedným úplným cyklom). Najprv počítame plynule od jedného po piaty, tak, aby sme dosiahli spočinutie mysle bez straty koncentrácie počas týchto piatich nádychov a potom pokračujeme v opakovaní tohto procesu. Keď cítime, že to dokážeme spraviť ľahko, zvýšime počet cyklov, ktoré počítame, ale len na dobu, kým sme schopní ostať nerušení. Celý čas spočíva myseľ na dychu a nie je ničím rozptýlená. Používaním tejto metódy časom dosiahneme počet tisíc nádychov bez toho, aby nám myseľ kamkoľvek zablúdila. Toto tvorí mieru určitej úrovne stability, kedy je myseľ úplne pod kontrolou. To je to, čomu hovoríme upokojená nerušená myseľ alebo skrotená myseľ. Prostredníctvom tejto praxe rozvíjame v našej meditácii vnútorný prežitok nerušenosti. Ako zlepšujeme naše schopnosti v tejto meditačnej technike, prichádza nepretržitý zážitok ľahkosti a nerušenosti mysle. Toto je výsledkom praxe šamatha.

Vo všeobecnosti, keď príjmame učenia o meditácii, nie je obvyklé opisovať všetky rôzne meditačné techniky počas jednej prednášky. Musíme sa systematicky učiť praktikovať danú meditáciu, od správnej meditačnej pozície na začiatku. Správna pozícia v meditácii je prvým predmetom, ktorý je potrebné vyučovať. Potom nasleduje druhá séria vysvetlení, ktorá opisuje, ako sa myseľ učí spočívať v meditácii na objekte. Potom, v treťom stupni vysvetlení, sa učíme rozlišovať chyby nesprávnej meditácie a spôsob, ako predchádzať v našej meditácii týmto nedostatkom. Taktiež sa učíme rozpoznať kvality, ktoré vyvstanú pri správnej meditácii. Takže prvotná meditačná inštrukcia je veľmi dôležitá, pretože poskytuje základ, od ktorého sa odvíja budúcnosť naších meditačných praktík. Takto sú rady, týkajúce sa prežitkov mysle, ktorá je nerušená a pokojná, veľmi dôležité.

Po praxi meditácie šamatha, kde sme sa naučili rozvinúť nerušenosť a stabilitu mysle sa môžeme posunúť ku druhej fáze meditácie, ktorá sa nazýva v sanskrte vipašjana alebo meditácia vhľadu. Toto je meditačná prax, v ktorej získavame hlbší pohľad do skutočnej podstaty našej mysle. Keď sa pozrieme do mysle, objavíme niečo, čo sa nazýva prvotné vedomie. Toto prvotné vedomie nie je dualistické a len prostredníctvom meditácie vhľadu môžeme dosiahnuť alebo rozpoznať túto nedualistickú myseľ. Bez meditácie vhľadu budeme stále chytení v dualistickom lipnutí a skutočná podstata mysle — múdrosť alebo aspekt prvotného vedomia — ostane nepoznaná a my nebudeme schopní ju dosiahnúť úplne.

Keď sa raz pozrieme do podstaty mysle, potom prostredníctvom predošlých meditácií vhľadu zlepšujeme kvalitu nášho prežitku prvotného vedomia. Časom sa to stane prirodzeným, niečím, čo sa rozvíja samo. Toto je bod, kde dochádza k spontánnemu rastu prežitku prvotného vedomia. Ak je myseľ rozrušená, nebudeme schopní zažiť prvotné vedomie. Preto je také dôležité v začiatočných meditačných praktikách rozvíjať mentálny pokoj, nerušenosť a stabilitu.

Takýmto spôsobom potom zažívame prostredníctvom meditácie rast prvotného vedomia mysle. Metódou, ktorá to rozvíja, je prax meditácie vhľadu, v ktorej sa učíme nepripútavať na realitu alebo stálu existenciu vonkajších objektov. Vnútorne rozpoznávame, že samotná myseľ nie je niečo, čo je kalné alebo rozrušené, ale v skutočnosti je podstatou jasnosti. Keď sa priamo v našej meditácii stretávame s nepripútanosťou na objekty a vnútornou jasnosťou mysle, spoločne nám dovolia uvidieť podstatu mysle. Podstatu mysle môžeme vidieť, len ak je myseľ nerozrušená myšlienkami. Myslenie povstáva cez kontakt alebo vzťah medzi mysľou ako subjektom a objektom, ktorý nachádza s mysľou väzbu. Takto sa myslenie stáva nevyhnutne dualistickým procesom. Keď je myseľ v stave dualistického lipnutia, bude rozmýšlať. Keď však myseľ pozná svoju vlastnú podstatu a dokáže ju rozpoznať ako svoju skutočnú podstatu, dochádza ku nedualistickému, prvotnému vedomiu. V skutočnosti v tomto bode vidí myseľ samu seba.

Pre ilustráciu tohto procesu na tejto úrovni meditácie: Keď ráno vstaneme, slnko už vychádza, aby prenikalo celým svetom a deň sa stáva ľahším. Ako deň postupuje s pohybujúcim sa slnkom, tak sa s pribúdajúcim svetlom rozplýva temnota. Toto je automatický efekt východu slnka. Je to analógiou k tomu, čo sa deje v našej meditácii. Čím viac vidíme podstatu mysle, tým jasnejšie podstata mysle žiari. Toto všetko sa deje, pretože myseľ má schopnosť poznať samu seba. Najprv dokáže rozpoznať, čo je už v nej a kvôli tomu myseľ už nie je rozrušovaná nekontrolovateľným myslením. Je to ako jasná, bezoblačná obloha. Slnečné svetlo môže svietiť bez prekážok; práve tak ako cez postupné pokračovanie našej praxe meditácie vhľadu narastá schopnosť rozjasnenia alebo videnia podstaty mysle bez prerušenia. Postupne sa prax stáva úplne prirodzenou.

Ako bolo načrtnuté, práve prostredníctvom meditácie dosiahneme posledné dve zo zmieňovaných šiestich paramít alebo šestich transcedentných cností. Táto dvojica je praxou meditačnej koncentrácie a praxou úplneho poznania alebo pochopenia, múdrosti. Paramitá je sanskrtské slovo, ktoré doslovne znamená niečo, čo dosiahlo svoju úplnosť. V našom prípade hovoríme o týchto dvoch kvalitách meditácie a múdrosti, ktorá dosiahla svoju úplnosť, svoju plnú realizáciu. Intuitívna alebo plne dosiahnutá meditatívna koncentrácia, piata zo šiestich paramít sa týka praktikovania meditácie nerušenosti, ako už bolo vysvetlené. Prostredníctvom tréningu mysle a postupného rozvoja našeho prežitku dosiahneme plnú realizáciu tejto kvality mentálnej stability alebo meditačnej koncentrácie.

Meditation

From A Talk Given By Shamar Rimpoche In Los Angeles On October 4, 2002

zdroj: shamarpa.org

There are two levels of benefit experienced by the practitioner of meditation. The first benefit is the immediate improvement in the conditions of daily life. The practice of meditation leads to a mind that is more peaceful, more tranquil and more at ease. Because the mind is more relaxed, events that usually disturb us seem to take on less importance and we stop taking them in such a serious way. Likewise, through meditation the mind gradually learns to be independent of external conditions and circumstances. This mind that is unaffected by outer conditions is then able to discover its own stability and tranquility. A stable mind, one that is not disturbed, leads to the experience of less suffering in our lives. These are the immediate benefits that come from regular meditation practice.

The long-term benefit of meditation is that when the mind is pacified, this gradually leads to purification of the mind's basic ignorance, which ultimately leads to buddhahood or enlightenment. In this state of enlightenment, the confusion of ordinary, everyday life no longer exists.

To experience pacification and tranquility, the mind must learn how to remain still. This is not our usual experience of mind. The mind is usually agitated, always in motion, thinking about many different things. We need to look deeply at the causes of this. Since beginningless time to the present moment we have cultivated a perception, a way of seeing things that is based on duality. We have a strong sense of ‘I,’ of personal existence due to what we call ego-clinging. This gives rise to the perception of external objects that are separate from the ego. This misconception inevitably involves a relationship between ‘self’ and the world around us, the objects with which we interact. This is the dualistic experience of the world that we all share. This fundamental sense of duality gives rise to all sorts of thoughts, ideas and movement in the mind. Therefore, when we initially sit down to meditate our experience of the mind is far from being peaceful or at ease. This is because the mind is completely distracted by strong activity in relation to external objects. This is the basic cause; this is how mental distraction comes about.

We need to apply a method to train this unstable mind to remain stable in one place. In this way, the mind becomes accustomed to the experience of stability. For this reason, in meditation we give the mind one single object to rest upon.

Before we begin to meditate, we should understand something about the qualities of mind, what the mind actually is. The mind is not a thing – it is not a material substance, a fixed object. It is comprised of the nature of knowing. It has this capacity. The mind is simply a succession of moments of consciousness, moments of awareness or moments of knowing. In essence, the mind is without obstruction, it is vast, it is unlimited. The mind is not an entity that exists as such and that lasts for a certain length of time. As the mind enters into relationship with objects, there arise a series of ever-changing instances of perception; therefore, the mind is not one continuous thing – it is impermanent. Thus, this mind, which has the capacity to know and is by nature unobstructed, must be trained to remain stable.
We need stability in order for the mind to recognize its true essence. Without this stability the mind is unable to recognize itself. The mind has the capacity to know or to recognize its own instability, its own impermanence. Because it is by nature something that knows, it can have knowledge of itself, i.e., knowledge of the fact that it is not stable. It is on the basis of that knowledge, that understanding of itself that the mind can then learn to be stable. So this mind, even though it is agitated, always in motion, nonetheless, it recognizes this instability and can transform it. This is quite different than the wind, for example. The wind is also constantly moving, but, because it is not comprised of mind, it cannot know that it is moving and therefore cannot calm itself down. It cannot stabilize itself. It is this knowing aspect of mind that allows the mind to work on itself.

The instability of mind will not be permanently removed simply by a meditation technique. In order to stabilize the mind, we need the mind to recognize its own nature. Once the mind has recognized its own nature it can reach true stability. Mind can experience itself directly. This means that the mind is capable of experiencing its true nature, unobstructed, free from grasping and fixation on the endless stream of mental content – our thoughts, perceptions and concepts. We habitually grasp at mind's appearances as if our own version is quite solid and real, thus losing the perspective to recognize the unobstructed quality of mind. We say that mind's true nature is emptiness. By empty, we mean that mind is clear; that it is empty of anything that is solid, permanent, or inherently self-existent.

If we do not meditate on the mind as it is, that is our personal experience of mind as it is in the moment, we will not be able to clearly see how the mind is agitated, how it is constantly distracted with an endless stream of thoughts. Once we realize that we are unable to experience a stable mind, we understand the necessity to train the mind, to tame it to bring it to a state of tranquility and stability. However, in order to train the mind, we need a reference point. We need to give the mind something to focus on. In the Buddha's teachings are explanations about the different supports or reference points to help stabilize the mind. Among those supports, the Buddha emphasized the method of resting the mind on the breath. The Buddha explained that in living beings, the mind is closely connected to the body. Therefore, mind and body are in close relationship, particularly mind and the subtle energy system of the body. This means that one way to experience tranquility is through working with the breath, because breathing is related both to the body and its subtle energies. This is why the initial meditation instruction recommends counting the breath.

The first meditation technique we use to tame the mind is called shamatha (Sanskrit) or shinay (Tibetan) meditation, which means 'calm abiding.' Shamatha consists of six steps – counting the breath, following the breath and resting on the breath are the first three steps. After you practice these for a long time, the mind will become tame. Then you progress to the next three steps that develop from concentration on the breath. Here we use analysis to see the connection between mind and the breath. Through this analysis you will realize the emptiness of the mind’s nature. You can develop an intuitive feeling for the mind and then you can play with it. You can change the concentration, the image upon which you focus and know that the mind is like a mirage – you can play with. After that you concentrate upon the nature of objects to see the essential emptiness of phenomena. This is how you complete shamatha, the concentration practice that trains the mind.

The purpose of a one-day teaching such as this is to give an overview of the different steps in meditation practice. When it comes to actually learning a meditation technique, then it is better to have a systematic series of explanations on a regular basis so that one can gradually develop one’s understanding of the practice of meditation.

When we are using the meditation method of counting the breaths, we count the breathing cycles (in-breath and out-breath being one complete cycle). We initially count continuously from one through five, the idea being to rest the mind on the breathing without any distraction until we reach five cycles and then continue to repeat the process. When we feel we can do this easily, we increase the number of cycles we count, but only for the duration of time we’re able to remain undistracted. All the time the mind is resting on the breathing and is not distracted elsewhere. With time we can actually reach a count of one thousand using this method without the mind wandering away from the breathing during that time. This constitutes the measurement of a certain level of stability wherein the mind is definitely under our control. This is what we call the pacified mind, tranquil or tamed mind.

Through this practice we develop in our meditation an inner experience of tranquility. As we improve our skills in this meditation technique, this ease and tranquility becomes an ongoing experience of the mind. This is the result of shamatha practice.

In general, when we receive teachings on meditation it is not customary to describe all the various different meditation techniques in the space of one single lecture. We have to systematically learn the practice of meditation, beginning with being able to sit in the correct posture. Sitting properly in meditation is the first subject that is taught. This is followed by a second series of explanations that describe how the mind learns to rest on the meditation object. This is followed by a third level of explanations where we learn to distinguish faults of incorrect meditation and how to prevent these kinds of defects from arising in our meditation. We also learn to recognize the qualities that arise in correct meditation. Actually, the initial meditation instruction is of very important because it provides the foundation for which development of our future meditation practices rest. Thus, the instructions on experiencing a mind that is tranquil and pacified are of utmost importance.

After practicing shamatha meditation where we've learned to develop the mind’s tranquility and stability, we then move into the second phase of meditation called vipashyana (Sanskrit) or insight meditation. This is a meditation practice in which we gain a profound insight into the true nature of mind. When we look into the mind we discover what is called primordial awareness. This primordial awareness is non-dualistic and it is only through insight meditation that we can access or recognize this non-dual mind. Without insight meditation we will always be caught up in dualistic clinging and the mind’s true nature – the wisdom or primordial awareness aspect – will remain obscured and we will not be able to access it at all.

Once we have seen into the nature of mind, then through further insight meditation we improve the quality of our experience of primordial awareness. With time, this becomes natural, something that will develop by itself. This is the point where there is spontaneous growth of our experience of primordial awareness. If the mind is agitated, however, we will not be able to see this primordial awareness. This is why it is important in the initial practice of meditation to cultivate mental calm, tranquility and stability.

This, then, is how one experiences through meditation the growth of primordial awareness in the mind. The method to develop this is the practice of insight meditation where we learn not to grasp at the reality or the fixed existence of external objects. Inwardly we recognize that the mind itself is not something that is dull or obscured, but is in fact the nature of clarity. When we encounter directly in our meditation the non-grasping at objects and the inner clarity of mind, these two work together to allow us to see the essence of mind. We can only see the essence of mind if the mind is unobscured by thoughts. A thought arises through the contact or the relationship between the mind as subject and an object that is being related to by the mind. Thus, thought is necessarily a dualistic process. When the mind is in a state of dualistic clinging it will think. When, however, the mind knows its own essence and can recognize its true nature, then this is the experience of non-dualistic, primordial awareness. In fact, the mind at that point is seeing itself.

To illustrate this process at this level of meditation, when we wake up in the morning the sunlight is already beginning to filter into the world and the day is getting lighter. As the day goes by the light increases as the sun gets higher and as the light increases the darkness is dispelled. This is the automatic effect of sunlight. This is analogous to what happens in our meditation. The more we see the nature of mind, the more clearly the nature of mind shines. This all happens because the mind has the capacity to know itself. It can initially recognize what is already there in the mind and because of that, the mind is no longer affected by uncontrolled thinking. This is like the unobscured, cloudless sky. The sunlight is free to shine without hindrance; just as through the gradual continuance of our insight meditation practice, the ability to light up or to see the nature of mind increases without interruption. Gradually, the practice becomes completely natural.

It is through the practice of meditation as outlined that we accomplish the last two of what are referred to as the six paramitas or the six transcendental virtues. These two are the practice of meditative concentration and the practice of full knowledge or full understanding, wisdom. Paramita is a Sanskrit word that means literally something that has reached its fulfillment. Here, we are talking about these two qualities of meditation and wisdom having reached their full achievement, their full accomplishment. The transcendental or fully accomplished meditative concentration, the fifth of the six paramitas, is related to the practice of tranquility meditation as explained earlier. It is through training the mind and the gradual development of our experience that we come to the complete fulfillment of this quality of mental stability or meditative concentration.

When we discuss the stability of mind, we often refer to the three stages of stability. The first stage might not seem like stability at all because it is in fact the recognition of just how agitated our mind really is. Our experience in meditation may be that there seems to be an increase in thought, that the mind is greatly agitated like a river flowing down a rocky mountain. This, however, is not a defect in our meditation. It just means that the mind is now calm enough to be able to recognize its own agitation. Not being involved in that agitation, it can actually recognize just how agitated it is.

Once we recognize this, we should not become stuck on it, but move on with our tranquility practice until the mind becomes more trained. At that point, we will experience mind as a constantly flowing river, gently moving along. This is the result of the mind being more pacified and trained. This is followed by a third stage of practice during which the mind is able to remain in a state of stability for as long as it likes. Here, one has complete control or mastery of the state of stability.

These three stages of meditative concentration are called the three stabilities. In the first stage we still need to teach the mind to stabilize itself by resting on an external reference point – some kind of object. This is absent in the second and third stages where there is no longer any need for a reference point.

In the second stage, while we do not have a reference point, there is still certain watchfulness. We need to observe when the mind is stable and when it is moving and thinking. We need to recognize these states and gradually stabilize the mind further. There’s a certain amount of deliberate effort required in this phase in order to maintain the quality of our meditation.

By the time we reach the third stage, mental pacification and tranquility automatically occur without any effort whatsoever. The second stage leads to the third stage without any intervention on our part. This third and final stage corresponds to the accomplishment of tranquility meditation. This is the equivalent of the accomplishment of meditative concentration or what we call the fifth paramita, the transcendental virtue of meditative concentration. It is from then on that we can enter into the phase of insight meditation.

The stage of insight meditation is much more difficult for us to actually judge or measure because it is endless. In fact, we continue insight meditation practice right up until the very moment of enlightenment. Therefore, it is not a practice that can be judged to last for a certain amount of time and then we do something else. Insight meditation will take us to enlightenment itself.

Insight meditation is so vast it is difficult from our point of view to comprehend what it really is; it is a realm of meditation that takes us beyond dualistic manifestation. Initially, insight meditation brings some minor experience of reality or the true nature of things. As we continue with this practice it expands and grows – it develops beyond our current ability to follow its progress. That’s why we say it is endless. Insight meditation is the perfection of wisdom, the sixth paramita or the sixth perfection.

Presently, we are unable to see the nature of mind, even though mind has the capacity to see its own nature. Right now our mind is full of obscurations. However, these very obscurations can become the means through which we can access the genuine qualities of mind. The minds of most all living beings are currently in a state of ignorance. This ignorance forms the basis upon which the obscurations of the mind appear. However, all of these obscurations can be purified and lead to the attainment of enlightenment. The capacity to transform obscurations into qualities is what we refer to as buddha-nature. Each and every living being has this capacity to transform their mental obscurations into the qualities of enlightenment.

To better understand obscurations, we will briefly discuss karma, the law of cause and effect. This will help us to understand the relationship between our actions and the results we experience. The practice of virtue is the remedy that allows us to purify all past karmic actions.

Karma is the accumulation of actions based on thoughts in our mind and actions that are produced by that thinking. If we look at how the mind thinks, or the ideas or concepts that come up in the mind, we see that they are based upon the interrelationship between mind and objects that is produced by the emotions. Sometimes the mind is influenced by ego-clinging or selfishness. Sometimes the mind is influenced by strong anger or aggression and sometimes by strong desire or attachment, pride, or jealousy. All of these emotional states cause the mind to create ideas and to perform actions that create what we call a karmic potential, a karmic seed. These karmic seeds are collected in the mind where they continue as habitual tendencies. As these tendencies ripen, as the karma created by confused thought or action comes to full fruition, this produces the experience of an event in our impression of the world around us. This is our karma, the manifestation of the confused mind. So karma can be either in the consciousness as a potential; it can be in the process of ripening; or it can be fully-ripened karma.

If instead of developing negative emotions in the mind such as desire, anger or jealousy, we develop the qualities of love and compassion, then we have good motivation as a basis for the actions we perform. The result will then be that all our actions will strengthen the quality of virtue. All actions that are motivated by genuine love and compassion are inevitably going to result in virtuous actions. There is no way that a genuine loving or compassionate action could produce a non-virtuous result. These virtuous actions are also collected in the mind stream and they will ripen into an experience of the world – an illusion or a manifestation around us that contains positive qualities and fortunate circumstances.

When we talk about positive and negative we have to view or understand these terms in relation to attaining enlightenment. We define fortunate karma as conditions that help us move closer to enlightenment and negative karma as unfortunate conditions that compromise our opportunity to reach enlightenment.

We talk about existence as being either fortunate or unfortunate. A fortunate existence is to be born as a human being with a human body in a human world with human friends. Our experience of life is a very positive one, giving us many opportunities to further our progress towards enlightenment. An example of an unfortunate rebirth is if we manifest as a ghost rather than as a human being. In that case we would have the body of a ghost; we’d live in a ghost world; we would perceive the world around us as the kind of manifestation experienced by a ghost and all our friends would be ghosts. Life would be very unfortunate indeed. However, things could get worse – we could have the karma to manifest as an insect. Even though the insect may be flying through the human world, it doesn’t have the ability to contact human beings and benefit from the human world. The world in which the insect is living is not a human world; it is a world that is experienced from the point of view of an insect. This means that in order for the insect to make meaningful contact with another living being, such a contact can only take place when it makes contact with another insect. If the insect makes contact with a human being the insect doesn’t perceive that as beneficial or of any use whatsoever. This is the life of an insect. The insect has various faculties and sense perceptions, as well as certain tendencies. Driven by its instinct to survive, an insect can easily commit a negative act; whereas, even though all beings have buddha-nature, in the insect realm accomplishment of virtuous actions is of extremely difficult.

Therefore, we can see how important it is to have a fortunate existence with all the faculties, potential and capacities to develop toward enlightenment. It is highly beneficial to have this kind of rebirth, this human situation. What do we do to ensure that it continues? We need to engage in actions and behaviors that are motivated by love and compassion. For instance, one of the kinds of actions that we can engage in is the practice of generosity, cultivating generosity based upon the motivation of love and compassion. If we practice generosity with this kind of pure motivation then everything we do will continue to create good fortune and fortunate conditions. This means that from year to year, from life to life, we will be getting closer to attaining enlightenment. That is the practice of generosity, the first paramita, the perfection of generosity.

The second paramita is the perfection of ethical conduct. This affects everything we do, including all the other paramitas. Here we work within the illusion that we are caught in order to develop something positive within that illusion. In these practices, whether it is meditation where we are dealing directly with the causes of the illusion, or the practice of generosity where we’re dealing with the situation of the illusion, we should not harm living beings by our actions. This is the essence of ethical conduct. It means that whatever our practice we should avoid causing any harm to living beings. Even in our practice of virtue, we must ensure that it doesn't cause harm to others. If we do this, then the mind can be more firmly rooted in positive karma and this will mean that our meditation progresses, the confusion of mind diminishes, the mind becomes freer and ultimately becomes more able to see its own true nature. All this is the result of the perfection of the paramita of ethical conduct.

The discipline of ethical conduct is to enable us to give up or renounce anything that can be harmful to our practice and to encourage all things that can be beneficial to our practice. The practice of ethical conduct becomes the basis for purification and improvement in whatever practice we are doing.

Concerning the third paramita, the practice of patience, there are two categories. Patience or tolerance can be exercised in relation to outer circumstances or to inner circumstances. If we look at outer circumstances, this means not replying in kind when we are attacked or insulted in some way, but instead reacting from the basis of love and compassion. We must learn to respond to aggression with love and compassion. As for the inner kind of patience, there is a strong practice and a more subtle practice. The more obvious practice of inner patience is accomplished when we cut off thoughts and feelings of anger as soon as we are aware they are arising in the mind. We don’t follow or engage with these thoughts and emotions. The more subtle practice of patience is related to overcoming the darkness of ignorance in the mind. This means that when any thoughts or ideas of a dualistic nature develop in the mind, we exercise the practice of wisdom – the practice of complete understanding of the nature of thoughts so as to not get caught up in dualistic thinking. In this way we see through or into the very nature of our thoughts. This is also patience.

Concerning the fourth paramita, the practice of perseverance, initially this is quite simply the exercise of cultivating exertion or will power in more circumstances and applying it. This is followed by a second stage that involves constant effort. That means our efforts to do anything should be continual, not off and on, but regular. There is then a third phase where our ability to persevere, to exercise energy and to deal with a situation is something that is easy, automatic and completely untainted by any deliberate effort because this is a natural functioning of the mind. This kind of ingrained or innate perseverance will lead us as we continue with this practice to the very threshold of enlightenment. As we travel the path it will allow us to be of great benefit to living beings.

The cultivation of the perfections of ethical conduct, patience and perseverance will be of great benefit to our practice of the other three perfections – generosity, meditation and wisdom. It is through the gradual accomplishment of all six paramitas that we progress on the path towards enlightenment.

Přijetí vlastní nedokonalosti v praxi - Rob Preece

2011-01-09T08:53:00.000-08:00

Seminár s Robom Preecem, v Maitrei..

Štyri zásady múdrosti

2010-11-22T08:55:00.000-08:00

zdroj: bodhipath.sk

Prevzaté z učenia Šamar Rinpočheho počas Phowy v centre Bodhi Path vo Virgínii, 20. jún 2004

Chcel by som sa podeliť o tradičné učenie ako rozvíjať dobrý úsudok. Toto učenie nám má pomôcť dôverovať nášmu sedliackemu rozumu a vyhnúť sa omylom. Štyri pripomienky sa týkajú dharmy rovnako ako všetkých aspektov každodenného života. Verím, že mnoho problémov modernej spoločnosti by mohlo byť vyriešených, pokiaľ by ľudia nasledovali len tieto jednoduché rady.

Toto učenie nazývam "Štyri zásady múdrosti". Múdri vedia na koho a načo sa môžu spoliehať. Takto sa vyhnú mnohým nástrahám nedbalého myslenia.

Toto učenie tvoria štyri jednoduché zásady:

Spoliehať sa na učenie a nie na učiteľa
Spoliehať sa na význam a nie na slová
Spoliehať sa na hĺbku a nie na povrch
Spoliehať sa na múdrosť a nie na koncepty

1. Spoliehať sa na učenie a nie na učiteľa

Často sme ohromení rečníkmi, ktorý nás uchvátia ich charizmou. Silné osobnosti dokážu v obecenstvách prebudiť silné emócie. Rečníci alebo učitelia ktorí sú zábavní, vyzývaví alebo podmaniví nás dokážu motivovať k činom. Dnes sa zdá, že aby učiteľ mal vôbec nejakých študentov, musí sa stať "motivujúcim rečníkom".

To môže viesť k problémom. Je nutné menovať charizmatických vodcov minulosti, ktorý priviedli ľudí do veľkého utrpenia? Zdanie môže klamať. Charizma nám nehovorí či sú niekoho znalosti správne alebo nie.

Vyberajte si duchovného učiteľa tak opatrne, ako by ste si vyberali chirurga od ktorého závisí váš život. Od schopností duchovného vedenia závisí niečo neporovnateľne dôležitejšie.

Samozrejme mnoho ľudí zaujímajúcich sa o buddhizmus sa ešte necíti byť pripravenými mať osobný vzťah s učiteľom. Možno pre nich stačí čítať knihy o dharme od rôznych učiteľov. Na začiatku pomáha sondovať. Ale ak chceme aby naša prax išla pod povrch, ak chceme spraviť určitý pokrok, tak v určitom bode si musíme nájsť učiteľa.

Odporúčam vám aby ste na výber učiteľa dharmy vynaložili toľko úsilia, ako na výber špecialistu na rakovinu. Pred tým než sa zaviažete učiteľovi, by ste mali robiť prieskum. Najprv skúmajte niekoľko učiteľov. Potom si jedného zvoľte na základe najdôležitejších kritérií: schopnosť učiť, meditatívna bdelosť a znalosti dharmy.

Tradične sa učitelia buddhistickej filozofie odlišujú od učiteľov meditácie. Samozrejme nie je ľahké nájsť niekoho skutočne kvalifikovaného v obidvoch oblastiach. Ale ešte ťažšie je nájsť kvalifikovaných meditačných učiteľov ako učiteľov s dobrými akademickými znalosťami filozofie. Učitelia filozofie môžu byť schopní učiť aj základy meditácie. Ale pokročilejšie praxe môže vyučovať len niekto, kto sám na buddhistickej ceste spravil určitý pokrok.

Buddhistický učitelia by mali učiť učenie Buddhu, nie ich vlastné učenie. Preto je užitočné vedieť niečo o učení Buddhu. Čítať knihy o historickom Buddhovi a iných významných učiteľoch minulosti ako boli žiaci Buddhu a tibetskí učitelia ako Milarepa. To vám pomôže posúdiť, či učiteľ tlmočí pravú dharmu.

2. Spoliehať sa na význam a nie na slová

Ľudia radi nasledujú pekné slová. Pôsobivý jazyk môže byť veľmi presvedčivým. Šikovná štylizácia môže objasniť význam alebo môže pomôcť niečo spraviť krajším, ako v básni alebo piesni, alebo môže byť použitá na robenie dojmu na obecenstvo. Dať mu vedieť, že ste vzdelaní a zdatní v štýle rečnenia a obratní vo frázach. Ale najdôležitejší je význam: mal by byť správny.

Čo je správny význam v duchovnom učení? V prvom rade aby bol správny, učenie musí prinášať nejaký prospech. Po druhé musí hovoriť pravdu. Keď sa tieto dve kritéria stretnú, potom je štylizácia menej dôležitá. Ale dobrá štylizácia môže správne učenie spraviť ľahším pre čítanie a zaujímavejším, čiže je to užitočné.

Ale ak používate dobrú štylizáciu a hovoríte lži, nielenže vaša dobrá štylizácia nemá žiadnu hodnotu, ale v skutočnosti je škodlivá, pretože môžete zapríčiniť, že ľudia upadnú do mylnej mienky a dopustia sa chýb.

Tu je príklad. Legenda hovorí, že existoval brahmanský učenec, ktorý mal veľmi peknú ženu. V pokročilom veku tento brahman ochorel a vedel, že čoskoro umrie. Bol žiarlivý a desilo ho, že po jeho smrti by si jeho ženu mohol vziať iný muž. Tak ako učenec, ktorý bol tiež veľmi uznávaný, spravil niečo veľmi extrémne. Pozbieral všetku svoju silu, aby napísal vypočítavú knihu, ktorá presvedčila jeho ženu, aby skočila do jeho pohrebnej hranice. V tejto knihe Brahman hovorí, že keď bude jeho telo ponúknuté bohu Šiva, tak z horiaceho tela bude prenesené do "oslobodeného" tela. Pokračoval tým, že brahmanova žena potom nie je len manželkou, ale bohyňou v posvätnou spojení, preto by sa mala k manželovi pridať a tiež sa tak oslobodiť. Štýl a jazyk tejto knihy boli dokonalé, pretože brahman bol učiteľom rétoriky. Kniha bola skutočne tak presvedčivá, že žena skočila do ohňa. A tak v Indii začala hrozná prax sati. Bola rozšírená až do zákonného zákazu Britmi. Na niektorých miestach ale pokračuje dodnes.

Štylizácia je kvetinou, je ozdobou. Význam je skutočným telom. Dobrá štylizácia bez významu je ako drahocenný klenot na mŕtvole. Sila významu sa dostaví aj keď slová nie sú tak pôsobivé ako nádherná žena, ktorá je neprikrášlená a z ktorej žiari prirodzená krása. Obratná štylizácia spojená s dobrým významom je ako nádherná žena ktorej prirodzený pôvab vyzdvihujú nádherné šperky.

3. Spoliehať sa na hĺbku a nie na povrch

Nikto sa úmyselne nesnaží byť plytký, ale mnoho z nás dovoľuje zhonu alebo nedostatku dôvery v náš vlastný úsudok, aby sme sa spoliehali na prijaté myšlienky, predpojatosti a frázy. Obzvlášť keď dôjde na váš duchovný život, je dôležité vlastné skúmanie každého učenia. V buddhizme neexistuje žiadna potreba slepej viery. Práve naopak, na buddhistickej ceste nemôžete spraviť pokrok, kým nie ste ochotný ísť poza obľúbené predstavy.

V buddhizme je obzvlášť dôležité snažiť sa vidieť pod povrch. Buddha odovzdal učenia na rôznych úrovniach v závislosti od schopností jeho poslucháčov, či už začiatočníkov alebo pokročilých praktikujúcich. Ale aj učenia pre začiatočníkov môžu vyjadriť hlboké odkazy pre vysoko kvalifikovaných praktikujúcich, ktorí sú ich schopní dešifrovať.

Dôležitejšia je potreba schopnosti hlbšie uvažovať a získať tak vôbec nejaký úžitok z dharmy. Dovoľte mi aby som to vysvetlil.

Ak máte problém, mali by ste hľadať riešenie vhodné na tento problém. Ak je váš problém jednoduchý, môžete nájsť rýchle, jednoduché riešenie. Ale ak je váš problém zložitý, budete potrebovať mocný liek. A ak je váš problém najhlbší aký môžu ľudia alebo žijúce bytosti zažívať – problém utrpenia a bytia – potom budete potrebovať hlboké riešenie, najhlbší možný liek.

Ak nemáte žiadnu nevedomosť, tak sa s ňou nepotrebujete porátať. Buddhove učenia, dharma, nám udávajú smer k osvieteniu. Aby sme dospeli ku kvalite osvietenia mimo vecí našej každodennej nevedomosti, musíme dharmu používať v každom aspekte tejto nevedomosti samotnej. Týmto spôsobom sa riešenie dostaví priamo z našich problémov. Známy buddhistický text starovekého indického filozofa Vasubandhu, Abhidharmakóša ("Pokladnica prejavu dharmy") hovorí, že ak praktikujete používaním liekov na malé problémy, tak nakoniec sa zbavíte vášho najväčšieho problému, samotnej nevedomosti.

Tak je možné vyliečiť najsilnejší zmätok jednoduchou meditáciou. Napríklad sexuálnu túžbu môžete zmierniť meditovaním na mŕtve telá. Ale najjemnejší zmätok môže byť vyriešený len najhlbšou múdrosťou. Nato je potrebné Diamantové samádhi, posledná úroveň meditatívneho pohrúženia pred osvietením, ktoré ukončuje zostávajúce jemné zatemnenie na konci buddhistickej cesty.

Nasledovať túto zásadu znamená, že vy sami by ste nemali byť spokojný s plytkým uvažovaním a že takisto by ste mali povzbudzovať ostatných, aby posudzovali viac do hĺbky.

4. Spoliehať sa na múdrosť a nie na koncepty

Tu budem veľmi stručný. Táto posledná zásada je najhlbšia, ale môžeme o nej povedať veľmi málo.

Je určená hlavne pre pokročilých meditujúcich. Získať múdrosť znamená uvedomiť si podstatu mysle. Aby ste to spravili, nemôžete sa spoliehať na dualistické vedomie; preniknete k nedualistickej mysli, ktorú nazývame múdrosť. Meditujúci sa spoliehajú na nedualistickú myseľ a nie na bežnú dualistickú myseľ. Vedia, že jazyk, logika a intelekt sú obmedzené a nedokážu ich priviesť k absolútnej realite. Preto na nich nekladú prílišný dôraz.

Táto zásada radí nespoliehať sa na dualistickú alebo konceptuálnu myseľ, ktorá je ilúziou, ale na nedualistickú myseľ. Choďte pod povrch, nenasledujte ilúziu ako obvykle. Prosím nezabudnite, že je jedno ako úchvatné alebo presvedčivé sú vaše myšlienky, absolútna realita je mimo ich dosah.

Záver

Takže toto sú Štyri zásady múdrosti. Je to znamenie doby úpadku, že väčšina ľudí sa dnes správa v protiklade k týmto zásadám? Bez prestávky hromadia jednu chybu za druhou. Ľudia sa sami klamú a potom jedna osoba zvádza na zlú cestu druhú osobu, ktorá následne prenáša nesprávne myslenie ďalej na ostatných, čím sa vytvára nekončiaca reťaz omylu. Prosím, nenechajte sa chytiť do tejto reťaze. Spoliehajte sa na tieto štyri zásady a pretrhnete putá ilúzie tak, ako veľký bódhisattva Mandžušrí, ktorý dosiahol dokonalú múdrosť; mečom múdrosti preťal zatemnenia.

SKLENENÝ DOM.

2010-01-30T13:45:00.000-08:00

Prepis príhovoru po večernej meditácii, na intenzívnom meditačnom stretnutí 28.10.-1.11.2009, Cesta Bdelosti,
v Harmónii.

Autor: Roman Miesler

K tomu, aby duchovný život a vôbec akýkoľvek náš život fungoval správne, tak je potrebná základná vec, úprimnosť. Ten, kto pozoruje, spoluvytvára to čo pozoruje, takže pokiaľ vychádzame z neúprimného postoja k sebe a k tomu čo prežívame sami v sebe, tak sa vlastne ani nemôžeme dostať do hĺbky, pretože nás to nepustí.

Myseľ funguje v dvoch rovinách. Jedna z nich je vedomá, druhá z nich je podvedomá. Vedomá časť je väčšinou to pozitívne čo si o sebe myslime, ako sa chceme prezentovať, alebo sú to tie naše nedostatky, o ktorých vieme a v ktorých sa v podstate “bahníme”, nejakým spôsobom nám vyhovujú, tak ich dávame vedieť, neskrývame ich. Potom sú to veci, ktoré sú pre nás väčšinou silné, môžu pochádzať z detstva, sú to rôzne zranenia a bolesti, ktoré máme v sebe, také tie najcitlivejšie miesta. A tie kedykoľvek sa v nás prejavia, tak ich určitým spôsobom schovávame, skrývame pred druhými a čím dlhšie a častejšie to robíme, tak sa naučíme skrývať aj sami pred sebou. Potom ich buď pomenúvame inak, tak aby sme nevedeli priamo o čo ide, alebo ich potlačíme takým spôsobom, že o nich ani nevieme, a oni nás potom ovplyvňujú z podvedomia úplne nevedome. Potom sme sami prekvapení čo robíme a akým spôsobom reagujeme. Je to proste len preto, že určitá sila našej mysle je potlačená, nechceme ju vidieť a ona je ukrytá niekde hlboko v nás. Takže aby sme sa dostali k týmto najzraniteľnejším a najcitlivejším miestam tak sa praktikuje napríklad tonglen (prax prijímania a dávania, praktikovaná najmä v tibetskom buddhizme), kde sa zámerne otvárame bolesti druhých aj svojej vlastnej bolesti, alebo vôbec celkove otváranie sa, otváranie sa svetu, otváranie sa druhým. Na to je dobrá jedna technika, ktorá je popísaná v knižke amerického Indiána Emaho.

V celom svojom príbehu rozvádza ako mu predpovedali, že bude pomáhať ľuďom a on to nechcel za žiadnu cenu priznať. Nechcel do takej role vstúpiť a tak si vymyslel absurdnú podmienku, ktorá pokiaľ bude splnená, pokiaľ mu ju život naplní, tak to uzná a do tejto role vstúpi. Tá podmienka bola, že musí stretnúť sedem indických guruov, ktorí mu to potvrdia, že naozaj je na takejto ceste, že to je jeho životná úloha. A ono sa to postupne vyvinulo tak, že ich nakoniec naozaj prišlo všetkých sedem, bez toho aby ich hľadal, a tesne pred tým posledným prechádzali nejakým mestom, kde zablúdili, a dostali sa do mexickej štvrti kde bývala taká mestská spodina a on prežíval obrovské pobúrenie nad tým, akým spôsobom tam tí ľudia žijú a ako nízko so sebou zaobchádzajú. Bolo to čisté opovrhnutie. Keď sa vracal domov, pri večernej prechádzke stretol na púšti opitého geodeta, s ktorým sa bavil a ktorému náhle ako keby preplo, postavil sa nad neho a povedal: “ Emaho, aj ľudia v mexickej štvrti majú srdce,” a potom zase pokračoval v tom svojom opileckom blabotaní. A on vtedy ostal úplne omráčený, pochopil že je tu niečo, čo je si vedomé jeho života. Že nemá žiadne tajnosti, ktoré by mohol skryť, že všetko je videné. Takže tie slabosti, ktoré máme a o ktorých si myslíme že vieme len my, tak tie všetky sú videné. Všetky sú zaznamenávané a nejakým spôsobom sú akoby transparentné. Náhle zistil, že sa nemá kam schovať. Úplne všetko v jeho živote je priesvitné, viditeľné. Nejakú dobu s tým bojoval, nevedel čo s tým má urobiť, až potom zistil že najlepší spôsob ako s tým nakladať, je dať tomu životu - a životom poníma všetko čo je okolo nás, v nás, aj to niečo čo je za tým, čo vie, čo je tou múdrosťou, ktorá dáva tomu svetu a životu zmysel, tomu všetkému, životu ako celku - bude sám na seba donášať, obnažovať svoje slabosti a nedostatky, a robil to dôsledne a starostlivo, kedykoľvek sa niečo objavilo, tak to zviditeľnil: “tak pozri sa, teraz cítim hnev, teraz cítim žiarlivosť, teraz cítim zúfalstvo”. A neustále to takto vynášal von, aby to bolo čo najviac vidieť. A naučil sa aj takto fungovať s ľuďmi, že keď proste niečo cítil, tak to dal von, dal to vedieť. Ale len do tej miery samozrejme, aby neubližoval druhým. To znamená, že keď cítil voči niekomu hnev, tak to neurobil tak, že by mu rozbil ústa, alebo mu vynadal, ale ako keby sa vnútorne otvoril, na tej vnútornej rovine, nie v tej prejavenej, to ukázal, že to tak je. Neskrýval si to, nenahováral si, že cíti niečo iného, alebo že na to má právo. No a keď takto so sebou pracoval, tak po určitej dobe došlo k tomu, že tá podvedomá časť sa spojila s tou vedomou časťou, ako keby to podvedomie už nebolo podvedomím, ale stalo sa vedomou súčasťou tej mysle, ako keby sa to zlialo tie dve časti dohromady, a tá sila, ktorú používal na to, aby hral určité role, ako ich hrá každý, každý hrá role zamestnanca, hrá inú rolu keď je vo vzťahu s opačným pohlavím, keď je vo vzťahu s rodičmi, keď je vo vzťahu s niekým nadriadeným, proste sú to určité role, ktoré nás chránia, ktoré sú pre nás pohodlné, ale ktoré niesu úprimné. Takže všetky tieto role a masky, kedy hral toho dobrého, zrazu odpadli a on uznal tú celistvosť, totalitu svojej osobnosti, videl ju v celku, videl svoje dobré stránky aj zlé, ale tie dobré už nevynášal do neba, videl ich len ako nejaké prednosti, a tie nedostatky videl ako nedostatky, ale nebičoval sa za ne. Len ich videl ako súčasť seba a vedel, že v tú danú chvíľu ich nemôže nemať, jednoducho preto, že ten život predtým sa odvíjal, skladal takým spôsobom, že ho doviedol do tohoto miesta. Bolo to úplne uznanie toho čím je v tu danú chvíľu. A v tomto bode sa človeku dostane obrovské množstvo sily tím, že už nehrá tie hry, je úprimný, neustále to všetko ukazuje a dáva vedieť - a až potom sa dá pracovať s mysľou. Pretože už tam niesu tie módy prežitia, kde tie veľmi zraniteľné veci z detstva si proste nechceme pripustiť. Zrazu ich máme zviditeľnené, vidíme je a tou svojou bdelosťou, to že dokážeme s nimi spočívať, tak oni sa sami oslobodzujú, sami sa rozpúšťajú. Ale najprv ich musíme ako keby zviditeľniť, takže najprv si musíme vôbec priznať, že tu sú, musíme uznať že sú súčasťou nás, nášho života, a potom tou bdelosťou, tým ostrým a jasným videním, spočívaním s nimi, ich rozpúšťame.

Takže aj týmto spôsobom sa dá pracovať s našou mysľou a s tým čo nás ovláda, on to pomenoval, že každý človek je ‘skleneným domom’. Ako keby sme žili v sklenenom dome, kde je všetko vidieť zo všetkých strán, nič neschovávame, nemáme svoje súkromné malé tajomstvá. Dokonca týmto spôsobom sa dá spochybňovať aj to, za čo sa považujeme, že tomu životu nielenže ukazujeme: “ teraz pociťujem hnev, teraz pociťujem túžbu, odpor”, ale že mu môžeme dávať aj vedieť, aj mu to hovoriť, že “pozri sa a toto si myslím že som ja” a je v tom určitá miera pobavenia a zároveň veľký otáznik, že nevieme kým sme naozaj, či sme tým. Ale v danú chvíľu sa za to považujeme, tak mu to ukazujeme: “pozri sa, to som ja”. A tým neustále vlastne narušujeme to svoje zdanie pevnej identity, to že sme touto osobou, touto mysľou.

Rozhovor s Romanom o Ceste Bdelosti.

2009-09-02T09:21:00.000-07:00

Otázky kládol bežný občan, odpovedal Roman Miesler.

O: V tomto roku si prijal pozvánku a aj viedol už 2 meditačné stretnutia s názvom Cesta Bdelosti. Mohol by si nám trocha povedať o tom, čo bolo zmyslom, obsahom a výsledkom týchto seminárov pre tých, čo sa ich nemohli zúčastniť?

R: Zmyslom bola bdelosť, obsahom bola bdelosť a výsledkom mala byť tiež bdelosť.

O: Bdelosť, pre bežného človeka, ktorý nie je moc skúsený s meditačnou praxou, môže slovo bdelosť vzbudzovať dojem bežného denného bdenia. Čo myslíš ty pod bdelosťou?

R: Bdelosť je prirodzený stav človeka, alebo prirodzený stav fungovania. Jej podstatou je to, že sa o nej nedá nič povedať. Bdelý človek musí byť. Ťažko vysvetlovať, lepšie je si to skúsiť priamo. Ale na úrovni slov sa bdelosť vykladá rôzne. Smery ktoré sa zaoberajú Theravádou a vipassanovou meditáciou nazývajú bdelosť všímavosťou, to je veľmi výstižný termín. Byť plne tu a teraz a byť všímavý k všetkému čo sa v tom teraz objavuje. Bez toho, že to človek hodnotí, bez toho, že to zaraďuje do nejakých kategórií dobré a zlé, ale len si všíma to čo prichádza a zase odchádza. Ničoho sa nedržať, nič nevyhľadávať, ale ani ničomu neklásť odpor, to je bdelosť- normálny stav- vlastne to čo zažíva každý, akurát že nedostatočne bdelo- vedome. Keď ideme autom sme bdelí, keď jeme, sme určitým spôsobom bdelí, ale záleží na tom, keď napríklad robíme jednu vec, napríklad varíme, zároveň môžeme byť bdelí k tomu, čo sa nám odohráva v mysli, ale úplne zabudneme na to, že napríklad pripravujeme nejakú zeleninu, a že sa ešte bavíme s dieťaťom, je tam veľa vecí. V tom prítomnom okamžiku má bežný človek v poli pozornosti strašne málo, veľmi obmedzený výsek a ten je ešte zafarbený väčšinou tým, čo toho človeka obmedzuje, determinuje alebo vymedzuje voči celku. Takže nevidí to, čo je v tú chvíľu, ale vidí to, čo je schopný vidieť, to čo vôbec môže vidieť. No a naučiť sa byť bdelý, to znamená byť všímavý a uvedomelý voči všetkému čo sa objavuje. Začína sa s jednoduchšou všímavosťou voči jednému predmetu a postupne sa bdelosť rozširuje tak, že sa postupne stane spontánnym stavom, kedy čokoľvek príde je uvedomené, bez toho, aby pri tom bolo treba vynakladať nejaké úsilie alebo snahu, proste je to prirodzený stav bdelosti, uvedomovania si. Tak napríklad ako vodič v aute, keď začína, má problémy sa udržať na ceste a ešte k tomu vedieť kde je radiaca páka a vnímať to čo mu hovorí inštruktor a ešte vnímať značky - to mu pripadá ako nadľudský výkon. A skúsený vodič, tým že si vypracuje tie zručnosti a bdelosť, ktoré sú potrebné k riadeniu, je schopný súbežne vnímať veľa vnemov, ktoré sú pre tú chvíľu dôležité. Takže zároveň dokáže šoférovať, radiť rýchlosť, sledovať značky, sledovať okolie, či mu niekto nechce skočiť do cesty, hovoriť so spolujazdcom, v extrémnejších prípadoch telefonovať, jesť a zároveň ešte vnímať zvuk motora či je v poriadku, proste tá bdelosť sa spontánne rozšíri na to čo je v tej chvíli. To znamená, že bdelosť v tom praktickom zmysle umožňuje človeku fungovať lepšie na tejto zemi, pretože je všímavejší a vníma veci také, aké sú. Nie je zahrabaný v myšlienkach a teda sa mu nemôže stať, že napríklad keď šoféruje auto, že prepočuje že sa s autom niečo deje, že začalo vydávať nejaký čudný zvuk. Lebo keď je bdelý, prítomný, tak to vníma, môže zastaviť a vadu odstrániť a nemusí kvôli tomu havarovať. Ale človek, ktorý je v tej chvíli stratený v mysli, alebo pohltený sledovaním okolia, tak tá bdelosť z tej roviny sluchu sa stiahne a v tú chvíľu nepočuje, ten zvuk pre neho neexistuje a môže to mať za následok to, že človek havaruje. A to isté v živote- bdelosť by mala človeku umožniť zdravé, rozumné fungovanie na tejto zemi.
A tie prehlbujúce sa stupne bdelosti nás vedú do oblastí, ktoré sa nazývajú duchovné. Vlastne hneď na začiatku s bdelosťou začíname pracovať ako s cieľom - bdelosť sama o sebe je cieľom a my sa ju musíme naučiť znova používať a pochopiť čo je tá bdelosť a čo je tou prítomnosťou. Z tej prítomnosti vidíme strašne málo, iba zlomok. A pokiaľ nie sme bdelí, tak nemôžeme celý obsah prítomnosti vôbec zaznamenať a nemôžeme pochopiť jej význam a obsah. Môže to byť dosť šokujúce prekvapenie keď po prvý krát uvidíme, čo je prítomnosť čo sa deje práve teraz, čo to je. Keď to uvidíme, pochopíme, tak to môže úplne zmeniť náš pohľad na náš život, na seba, na svet.

O: Aký je zjavný profit, pre človeka, ktorý v sebe rozvíja bdelosť a tiež profit pre svet. Je z toho nejaký zjavný prospech?

R: To už som načrtol. Ide o to, že človek potom dokáže v tom svete fungovať zdravo, rozumne a racionálne. Lebo veci vidí také aké sú. Nevidí ich také, aké by ich chcel vidieť, alebo naopak nechcel, ale vidí ich tak ako sú. Každý si určite môže posúdiť to, čo má v mysli- aké má problémy z detstva. Každý človek má nejaké traumy, nejaké boľavé miesta. Niektoré tie boľavé miesta sú veľmi boľavé a myseľ funguje takým spôsobom, aby nás ochránila pred tou bolesťou, vedie nás k tomu to boľavé uzatvárať, schovať, niečím zaobaliť. Buď tomu začneme dávať iné mená, začneme to nazývať a vidieť ináč, ako to v skutočnosti je, aby sme si to spríjemnili, aby sme si to ospravedlnili aby to pre nás bolo niečo iné. Alebo to úplne potlačíme, úplne to odsunieme z našej vedomej zložky mysle. Akoby to pre nás prestane existovať. V tú chvíľu je to úľava, ale z dlhodobejšieho pohľadu je to ten najväčší problém, lebo tá potlačená sila sa dostane do podvedomia a z podvedomia začne určovať celý náš život a my potom ani nie sme schopní zachytiť, čo nás to tak obmedzuje, čo spôsobuje ten strach, to napätie. Preto, že sme to odstránili, že sme to dlhú dobu nechceli vidieť. A to sú mechanizmy, ktoré sú úplne bežné, ktoré má každý, akurát každý ich má v inej oblasti a v inej sile, ale má ich každý. A tá bdelosť funguje tak, že nás vedie práve k tým boľavým miestam, aby sme ich videli, aby sme ich začali správne pomenovávať, neuhýbali pred nimi, ani si ich nepozlacovali, nevylepšovali, proste videli ich také, aké sú. Lebo ovládať a manipulovať nás môže iba niečo čo nepoznáme, čo nechápeme. Akonáhle to spoznáme a pochopíme tak už tá moc, ktorú sme tomu dali sa stráca a my si berieme naspäť tú slobodu v danej veci. Tá vec už nemá nad nami moc nás riadiť, ovládať a my získavame nadhľad a moc riadiť tú situáciu. Dokázať sa v nej uvoľniť, oslobodiť, vidieť to ináč. Pokiaľ to na človeka pôsobí z podvedomia, nemáme tú možnosť, sme obmedzení a vlastne ani netušíme čo sa poriadne deje. Takže toto je určite veľký osobný prínos meditácie, ktorý sa nám bezprostredne ponúka.

So širšieho pohľadu, neviem ako kto, ale ja som to osobne cítil, že najväčší problém na tejto planéte som ja, a že keby som nebol, tak sa stratí obrovské množstvo problémov, bolesti, ktorú spôsobujem ľuďom a ktoré sú viazané s mojou osobou. Tým ako človek žije a udržuje si stále isté vzorce a mechanizmy, tak stále vytvára nejaké vibračné pole nejakej bolesti a problémov, ktoré sa šíria stále ďalej, a ovplyvňujú človeka. Ako sa hovorí, že zamávanie krídel motýla v Kalifornii spôsobí tým dominovým efektom a postupným prenosom tej sily napríklad tajfún niekde v Ázii. Niečo podobné funguje aj na úrovni mysli – to čo vysielame do svojho okolia to ovplyvňuje ľudí okolo nás a vôbec prostredie okolo nás. Tak vlastne šírime niečo zo seba, niečo čím sa práve zaoberáme, posielame to ďalej, dávame to ľuďom, je to akoby náš dar celku. Pokiaľ je ten dar zlý, negatívny, pokiaľ prežívame niečo ťažké, tak tým sťažujeme už aj tak ťažkú situáciu druhých ľudí. Pozitívny dar je, že sa človek začne chápať, že sa začne oslobodzovať, začne v sebe nachádzať oblasti pokoja, mieru, láskyplnosti. A že začne vidieť, že problémy, ktoré má, sú úplne univerzálneho rázu, že ich má každý, že každý podlieha nejakému utrpeniu a bolesti, že každý túži po šťastí. Je na tom človeku, aké metódy k nájdeniu toho šťastí používa. Či používa metódy obratné či neobratné. Tie neobratné ubližujú jemu aj okoliu. Tie obratné zas slúžia pre prospech celku aj tomu človeku samotnému. Ale najskôr musíme byť nad tou vecou, musíme tú vec dokázať vidieť správne takú aká je. Lebo inak nevieme či konáme dobre alebo zle, proste preto, že sme v tej veci ponorení, sme v nej ponorení citovo, emočne, myšlienkami, sme v nej nejakým spôsobom angažovaní. Akonáhle sa z tej veci vytiahneme do čistého videnia, dokážeme jednať slobodnejšie a prospešnejšie pre celok.

O: Súčasťou praxe Cesty Bdelosti, je aj rozvoj milujúcej láskavosti. Môžeš nám povedať niečo o dôvode prečo rozvíjať milujúcu láskavosť, o samotnej praxi a o plode tejto praxe?

R: Milujúca láskavosť, alebo to čo sa v kresťanstve volá láskou a v buddhizme súcitom , rozvíjanie pozitívneho, kladného citového náboja. Ale čo je naozaj láska alebo súcit sa slovami vyjadriť nedá, tak ako sa nedá vyjadriť čo je vedomie prítomnosti, alebo čo je Boh- sú to synonyma. Je to pohľad na bdelosť iba z iného uhlu. Bdelosť, ak by sa praktikovala čisto ako technická metóda, bez toho aby sa dopĺňala rozvíjaním láskyplnosti alebo súcitu, by v podstate ani nemohla fungovať sama osebe. Človek aby mohol byť bdelý a nezaujate vidieť všetko to čo prichádza do vedomia, tak to musí byť schopný všetko prijímať, akceptovať- či je to dobré, alebo zlé. Či už má z toho strach alebo je mu to naopak príjemné, musí byť schopný prijímať všetko čo sa objavuje. To je práve najlepšie z postoja láskyplnej otvorenosti voči všetkým javom, ktoré sa objavujú. Vlastne tá bdelosť by sa dala vyjadriť slovami, že to je jedno veľké ÁNO životu. Život, pokiaľ mu to dovolíme samozrejme, nás učí najlepšie ako nás je vôbec kto schopný učiť. Žiadny človek nás nemôže toľko naučiť ako život sám, ale musíme byť voči nemu otvorení a musíme všetky situácie ktoré prichádzajú vnímať s úplnou otvorenosťou srdca a s neustálou primárnou zvedavosťou ako má malé dieťa, ktoré očakáva každý nový okamžik so zvedavosťou čo to prinesie, aký bude ?
Láskyplnosť práve toto umožňuje. Človek vníma svet veľmi zafarbene, podľa toho ako sa cíti v mysli, aké má pocity, naladenie. Ak má zlú náladu tak je schopný vnímať aj to najpozitívnejšie v živote ako niečo čo ho ohrozuje, niečo deprimujúce a zlé. Zas naopak, ak je naladený pozitívne, láskyplne, je schopný akceptovať i situáciu, ktoré by ináč preňho znamenala totálnu katastrofu. Dá sa to nazvať aktuálna karma - niečo čo je tu primárne- naladenie mysle a to určuje akým spôsobom prežívame svet, akým spôsobom prežívame realitu okolo nás. Láskyplnosť práve umožňuje byť neustále otvorený, byť pružný a prijímať pomoc od sveta, aby sme sa dokázali oslobodzovať od svojich predstáv a zatuhnutých, vychodených koľají v živote. Pokiaľ sa láskyplnosť praktikuje pravidelne a pestuje sa nie len ako nejaká technika, ale ako trvalý postoj mysle, to znamená, že sme schopní láskyplnosť pociťovať a vyžarovať kedykoľvek si na to spomenieme- to spôsobuje spätne to, že sa ukľudní myseľ. Hovorí sa, že podstata mysle, alebo podstata človeka- to, čím skutočne je, je čistá blaženosť, alebo radosť. Tá radosť sa objavuje v človeku práve vo chvíli, keď nie je prítomná žiadna túžba. A zas túžba nie je prítomná vo chvíli, kedy máme pocit dostatku. A ten pocit dostatku máme z naplnenia, z láskyplnosti. Takže vo chvíli, kedy opustíme túžbu je to stav bez akejkoľvek žiadostivosti a okamžitým výsledkom je radosť, naplnenie a zas tá radosť je iný aspekt lásky. Takže k láske sa dá dostať rôznymi spôsobmi. Dá sa k nej dostať rozvíjaním láskyplnosti- kedy zámerne myslíme na druhé bytosti, myslíme na situácie, kedy sme prežívali lásku a ten citový náboj, to naladenie ako keby odfiltrujeme od situácie, ktorá nám lásku v našej predstave spôsobila a uchováme si iba ten cit. Ten potom rozširujeme na seba, na svojich blízkych, ale aj na ľudí, ktorých radi nemáme, s ktorými máme nejaké zlé skúsenosti a snažíme sa to rozširovať ďalej, donekonečna.
Láska sama o sebe je prvok, ktorý udržuje všetko pokope. Je to niečo čo spája, spojujúci prvok celého sveta, vesmíru, je láska. Ten najvyšší stav o aký sa v meditácii usiluje, je stav jednoty, kedy prezrieme ilúziu vlastného oddeleného ja, nejakej oddelenej jednotky, ktorá tu žije svoj vlastný život a všetko ostatné- ľudia naokolo, veci, celý svet sú niečo druhého, niečo od nás odlišného. A to vlastne spôsobuje všetku našu snahu niečo si z toho druhého „urvať“ , niečo získať pre seba, aby sme sa sami cítili lepšie, aby sme sa cítili šťastní. Touto snahou získať zvonku niečo pre seba, sa stále čím ďalej tým viac od celku oddeľujeme, lebo z neho chceme niečo sami pre seba. Ten pocit oddelenosti sa stále prehlbuje, a láska alebo súcit je práve vec, ktorá nás s tým celkom dokáže zas spätne spojiť. Keď si dokážeme uvedomiť to, čo všetkých ľudí, alebo dokonca všetky bytosti na tomto svete spája, tak sú to tie negatívnejšie veci- bolesť, utrpenie, neuspokojivosť tohoto sveta. Keď sa na to naladíme, že trpia všetci- že rovnakú bolesť prežívajú úplne všetci, nech už sú vysoko postavení alebo sú to tí najnúdznejší z biednych- tak všetci prežívajú rovnakú túžbu zakúšať šťastie, naplnenie, nejaké uspokojenie. A hľadajú to a snažia sa to urvať sami pre seba. A čím viac po tom siahajú, tým viac sa od toho oddeľujú, zaplietajú sa do túžby a túžba je opakom nežiadostivosti – o ktorej sme si hovorili, že pokiaľ je prítomná nežiadostivosť, tak výsledkom je šťastie, radosť. Ako v príbehu s opicou, hovorí sa, že opica je chytaná na lep- chytí sa, prilepí sa jednou rukou, lebo sústo, ktoré je dané ako návnada jej pripadá lákavé, potom tam siahne druhou rukou aby sa oslobodila, potom nohou, potom ďalšou nohou, nakoniec sa snaží odtlačiť hlavou až to skončí tak, že sa prilepí úplne. S človekom je to úplne rovnaké- je nejaký objekt, o ktorom si myslí, že mu prinesie šťastie, tak po ňom natiahne ruku, získa nejaké krátkodobé uspokojenie, potom sa dostaví to, že to uspokojenie začne miznúť, začne chabnúť. A je úplne prirodzenou vlastnosťou mysle, siahnuť po tom a chcieť to z toho znova. Aby tá vec, ten človek nám to šťastie, uspokojenie dal. Takže potom siahame ešte viac, chceme to ešte viac, zvyšujeme tú túžbu, zvyšujeme ten nárok na to, ten tlak, alebo to naopak hľadáme ešte niekde inde. Takže chceme ako keby ešte viac. A ten tlak tej túžby sa neustále zvyšuje, neustále zvyšuje a tým narastá pocit oddelenosti a neuspokojivosti a vnútornej prázdnoty. Začíname si uvedomovať, že už sme do toho totálne zalepení celí a nevieme ako sa z toho dostať, lebo tá túžba byť šťastný je tu neustále prítomná. Ale ak sa naladíme na to že to šťastie.. po tom túži každý. Nebudeme si to šťastie vo svete vydobýjať sami pre seba, ale pokúsime sa to šťastie dávať, miesto toho aby sme si ho brali, ho budeme dávať. Seba dáme akoby stranou a všetko čo budeme robiť, budeme robiť so zámerom, že to je pre celok. Nemusí to byť pre druhých, ale pre celok. Pre niečo, čo nás presahuje- môže to byť konkrétne, adresné zamerané na nejakého človeka a zároveň to môžeme nechať úplne otvorené, že všetko čo robíme pôsobí pre dobro celku bez toho aby sme si to uvedomovali. A je lepšie o tom ani nevedieť, nebyť nejakým prvoplánovým páchateľom dobra, ktorý si na tom potom spätne veľmi zakladá a očakáva nejakú spätnú reakciu, že keď on niečo dá tým druhým, že za to aspoň získa nejaké ohodnotenie, ocenenie od toho druhého, uznanie, alebo čokoľvek iného. V tom je prospechárstvo, to potom človek robí dobrý skutok, alebo jedná súcitne, láskavo preto, aby sám získal to šťastie, aby sám získal ten dobrý pocit. A to nie je ten správny postoj. Ten správny postoj je dávať a nepozerať na to, čo sa človeku dostáva naspäť. Či z toho naozaj niečo máme, aj keď to niečo je len dobrý pocit, že konáme dobro, ani to by tam nemalo byť. Malo by sa dávať bez toho, že sa pozeráme na ten pomyselný zisk z toho. Potom tá myseľ môže takto oklamať sama seba, pomocou toho súcitu, láskavosti, toho dávania, seba odsunie stranou, myslí si, že tým dosiahne nejaké šťastie, ale vlastne seba odsunie stranou a tým umožní, aby to čo tu je v tej prítomnosti, v tej bdelosti, aby samo zaujalo to uvoľnené miesto. Takže tá myseľ, ktorá sa u normálneho človeka zubami, nechtami snaží udržať pri živote, snaží sa byť tým hlavným hnacím motorom v živote človeka, sa týmto súcitným, láskyplným jednaním odsunie stranou. Myslí si, že tým niečo získa, ale je to lesť, myseľ sama na seba ušije lesť a výsledkom je to, že sa oslobodíme od mysli, že myseľ sa stáva naším nástrojom a už nie je tým, čo ovláda náš život a všetko naše správanie. A už nás neovláda nevedome, dokážeme ju používať ako nástroj a dokážeme ju odložiť, keď ju nepotrebujeme.

O: Ďalšia prax ku ktorej vedieš ľudí na seminároch, je cvičenie, vedomé dýchanie vnútornej životnej sily. Mohol by si nám povedať niečo o tejto praxi?

R: Práca so životnou silou je v podstate podporná technika, ktorá podporuje očistu mysle, ktorá prebieha aj tou bdelosťou a umožňuje nám vyťahovať z podvedomia veci, ktoré inak nevidíme. To je jedna stránka veci a tá druhá je, že pracujeme s tvorivým aspektom, s tým čo je v pohybe, tým čo vibruje celým svetom, čo je tou jeho energetickou podstatou a snažíme sa na to vo svojom tele naladiť. Vnímať energiu tela dokáže každý, kto sa iba trocha dokáže na chvíľku skľudniť a sústrediť sa na telo a pociťovať čo sa v ňom deje- tak už pociťuje nejakú úroveň, nejakú rovinu energie tela. Z vyššieho pohľadu, životná sila alebo energia nie je ničím iným ako bdelosťou, vedomím v pohybe - rozvibrovaná bdelosť, rozvibrované vedomie. Takže sa na to môžeme pozerať takto a môžeme to používať nielen k očiste ale aj k nabíjaniu tela touto energiu a uvoľňovanie rôznych blokov a celkovo k oživeniu a presvetleniu celého tela.
Oproti tej samotnej bdelosti, už je to trochu niečo iné, lebo tu už musíme používať predstavivosť. U bdelosti – na ceste bdelosti, pracujeme s tým čo máme priamo pod nosom, teraz v tomto okamžiku. S tým pracujeme, učíme sa na tom a rastieme na tom. Nemusíme prijať žiadny názor, nemusíme ničomu veriť. Je to priama skúsenosť, pracujeme iba s tým, čo teraz aktuálne máme, čo teraz zažívame, čo sme schopní vnímať. Nič iné nás nezaujíma. Nezaujíma nás nejaký boh, nezaujíma nás nejaká božská bytosť alebo čokoľvek iného, ale to čo teraz máme. Priamo s tým pracujeme a snažíme sa nájsť spôsob ako s tým, čo teraz zažívame, zachádzať a uvedomovať si takým spôsobom, aby sme dokázali byť slobodní a plne otvorení voči všetkému. A až z tejto roviny sme potom schopní riešiť také otázky ako či ten Boh existuje, či nejaká božská bytosť tu je, ale to už potom jednáme úplne z inej roviny, nie z toho, že nám niekto niečo povie a my tomu veríme a pridáme si k tomu nejakú svoju skúsenosť, ktorá by do tej kategórie mohla patriť a ktorá nám to akoby potvrdzuje. Ale je to vlastne slepá dôvera v niečie slová. Či už ten človek bol osvietený alebo nebol, proste dôverujeme informácii z druhej ruky. Nedôverujeme tomu, čo máme teraz, bezprostredne v tento okamžik. Hovorí sa, že Boh je vo všetkom a všadeprítomný. To znamená, že ho môžeme nájsť práve v tomto prítomnom okamžiku. Nemôžeme ho nájsť v spomienkach ako sa mnohí snažia, že ho hľadajú v svätých knihách a nejakých „rceních“ ktoré niekto, niekedy o Bohu povedal- aj tam sa ho snažíme nájsť, ani ho nemôžeme nájsť v predstavách- ako keby v budúcnosti- že sa chytíme nejakej spomienky a vypredstavujeme si ako ten Boh vyzerá, a ideme za tou ideou- to potom nie je Boh, potom sa usilujeme o nejakú svoju predstavu, alebo predstavu niekoho iného- smerujeme niekam do budúcnosti, ktorá neexistuje. Jediné čo existuje a bude vždy existovať je teraz, je to prítomný okamžik a jedine v tom môžeme Boha nájsť. A je na nás aby sme to Teraz- tú našu priamu skúsenosť toho, čo práve v túto chvíľu prežívame boli schopní svojou bdelosťou a všímavosťou preskúmať a uvidieť takú aká naozaj je. A potom môžeme povedať, či ten Boh naozaj je, alebo nie je. Ale keď si budeme život zakladať na tom, že nám niekto niečo povie, tak vždy to naše poznanie bude z druhej ruky- a to je nanič. Poznanie alebo poznať niečo , znamená priamo to žiť. Nielen tomu veriť, alebo spoliehať na to, že to povedal niekto osvietený, neustále by sme mali mať kritického ducha, všetko čo sa k nám dostane, by sme sa mali snažiť preskúmať, podrobiť to skúške, sami si to vyskúšať, či to je naozaj pravda alebo nie. A preskúmať to môžeme tak, že to priamo prežijeme, je to tá priama skúsenosť.
Takže keď sa vrátime k tej práci so životnou silou, tak to často skĺzne k tomu, že sa človek vrhne do ríše predstavivosti a ľudská predstavivosť u mnohých funguje úplne neuveriteľným spôsobom takže si môžeme napredstavovať neobmedzené množstvo svetiel, farieb a všetkého možného. Do určitej miery tá skúsenosť reálna je a do určitej miery v tom funguje myseľ. Takí tí významní majstri, ktorí išli cestou sily a mali veľa takýchto farebných skúseností mali takú povahu- boli to veľmi aktívni ľudia a mali aktívnu myseľ- to znamená, že potom keď prišli na stezku, myseľ sa potrebovala nejakým spôsobom prejavovať. Potrebovala fungovať a keď bola uzavretá do duchovnej praxe, tak sa začala prejavovať práve tými rôznymi prejavmi sily, ale potom to duchovno určite nie je. Takže tam je taká jemná hranica, aby človek neskĺzol do nejakej predstavivosti čo všetko prežíva a ako je blízko nejakému najvyššiemu stavu, splynutiu so svetlom a ja neviem s čím... ale stále by sme sa mali snažiť udržiavať sa v prítomnosti a zameriavať sa na energiu tak ,ako ju naozaj cítime, ako ju prežívame. Tá energie je tiež v prítomnosti, nie je v mysli, nie je v nejakej predstave a my sa takto priamo a bezprostredne zameriavame na túto energiu, tak to zároveň prepájame s vedomím, s bdelosťou a pracujeme s niečím reálnym, s niečím čo tu naozaj teraz je.
Takže to slúži k očiste mysli a k nabíjaniu tela a všetkých energetických centier ktoré sa v tele nachádzajú.

O: Deň seminára si rozdelil na dlhšie meditačné bloky, v ktorých sa strieda pol hodina meditácie v sede, v kľude a pol hodina meditácie v chôdzi. Dokonca v niektoré dni si zaviedol úplnú maunu- čo je úplné ticho reči a mysle. Môžeš nám povedať prečo si dal na toto dôraz a aký efekt to má spôsobiť?

R: Niektoré druhy meditácie môžu viesť k tomu, že človeka úplne odpoja od prežívania vlastného tela, prežívania sveta a smerujú k popieraniu, sú metódou, ktorá vylučuje, všetko čo nie je naším hľadaným cieľom musíme vylúčiť, aby sme sa mohli zamerať čisto na ten cieľ. Lenže z praktického pohľadu je to dosť nepraktické, lebo to je neudržateľné v bežnom živote. Sú to techniky, ktoré používajú pre meditačnú prax hlavne koncentráciu. A keď porovnáme koncentráciu a bdelosť, tak koncentrácia je ako reflektor zameraný na jeden bod. Všetko ostatné je v tme a to svetlo svieti iba do jedného bodu. A bdelosť je svetlo, ktoré mieri do všetkých strán. Je to otvorené svetlo, ktoré nie je namierené na jedno miesto. Koncentrácia je metóda potlačovania, vylučovania, odmietania niečoho na úkor niečoho iného a bdelosť je naproti tomu cesta priama, veľké „ÁNO“ celku tohoto života. To znamená, že aj v rovine duchovnej ako aj v rovine svetskej, v rovine sveta - je v meditácii bdelosti všetko považované za jeden celok, za nedeliteľný jeden kus. Pokiaľ človek praktikuje koncentráciu, zájde na nejaký seminár, kde sa touto praxou zaoberá, potom keď sa vráti zo seminára väčšinou je výsledok taký, že je úplne mimo a trvá mu týždeň než je schopný v tom svete fungovať. Je to veľký vnútorný rozpor, nevie ako má fungovať s ľuďmi aby ho to neodvracalo od jeho cieľa, nevie akým spôsobom vo svete žiť tak, aby o to, čo tam získal tím že všetko odložil a zameral sa iba na ducha, neprišiel. Je to taký neustály vnútorný boj - ako to urobiť, ako to všetko čo nám v meditácii prekáža, čo je proti tej meditácii - akým spôsobom sa z toho dostať, ako sa z toho vyhrabať aby sme zakúšali iba tie dobré stavy, o ktoré usilujeme. Bdelosť funguje na tom princípe, že čokoľvek sa v tej chvíli, kedy sa o bdelosť pokúšame objaví - to všetko je súčasťou meditácie - to znamená, že čokoľvek sa objaví je meditáciou. Bdelosť by sa mala stať prirodzenosťou - spontánnosťou ako sme si hovorili s tým vodičom v aute, zo začiatku je ťažké zvládnuť, uvedomovať si napríklad iba svoj dych, ale postupnou praxou, tým že bdelosť používame, naša schopnosť byť bdelým rastie. A začne sa až prekvapivo rozširovať a my sme naraz schopný vnímať niekoľko vecí naraz, sme schopní vnímať aj príčiny, nielen prejav. Napríklad sa pohneme, ale už vidíme pred tým i ten zámer sa pohnúť a prečo sa vlastne chceme pohnúť. A takto dokážeme potom vidieť aj do mysli, aké sú príčiny toho ako sa práve cítime. Takto môžeme ísť vlastne po jednej skúsenosti a môžeme sa dostať cez úplný reťazec ďalších príčin, ktoré to prvotné uvedomenie si niečoho - nejakej myšlienky alebo pohybu mysli spôsobili, dokážeme ísť až úplne ku koreňu toho. Dostavujú sa série vhľadov, dokážeme začať chápať, akým spôsobom funguje svet, akým spôsobom funguje naša myseľ a ako sme tou mysľou veľmi obmedzení. Čiže pokiaľ používame bdelosť, zo života nič nevylučujeme. Ako hlavný meditačný predmet sa používa, alebo to na čo sme primárne sústredení, napríklad dych, ale nie je to štýlom koncentrácie, že musíme za každú cenu udržať čo najbedlivejšie pozornosť na dychu. Dych je pojítkom, ktoré nás spája s prítomnosťou. Musíme byť stále sústredení na prítomnosť. Je to ako keď kráčame po schodoch a jednou rukou sa ľahko dotýkame zábradlia. To zábradlie sa dá prirovnať k dychu. To znamená, že keď ideme po schodoch zamyslíme sa, zakopneme, tak to zábradlie slúži na to, že sa zachytíme, že nespadneme, že nás to vráti do reality. Neustále nám to pripomína buď tu, buď bdelý. Takže my sa sústredíme na dych a kedykoľvek sa objaví v poli pozornosti čokoľvek silnejšieho ako práve uvedomenie si výdychu, nádychu alebo dychovej pauzy, tak si to uvedomíme. Napríklad uvedomujeme si nádych a naraz začujeme zvuk, tak je tu uvedomenie si toho zvuku, potom je tu uvedomenie si myšlienky, ktorá vznikla započutím toho zvuku, potom je tu napríklad chuť ten zvuk ďalej počúvať, je nám to príjemné, je tu uvedomenie si toho, potom akoby nič, tak sa znova vrátime k dychu. Takže je to neustálé sprítomňovanie sa. Vždy je tu jeden prevažujúci vnem v našej skúsenosti. Môže to byť dych alebo môže to byť naprosto čokoľvek iného. Aj keď to nevyzerá nejak zrovna ezotericky, duchovne, tak tým že to používame, tak pracujeme priamo s bdelosťou, s vedomím. Je to ako sval, pokiaľ ho používame, tak sval sa stáva pružnejším a silnejším. Tým, že ho nepoužívame, to znamená že nie sme bdelí, tak ta naša bdelosť tiež ochabuje, až úplne zakrnie a my ideme potom na úplného autopilota. Prebehne deň a my poriadne ani nevieme s kým sme sa stretli, čo sme hovorili, čo sme robili cestou do práce a čo sme robili v práci. Jednoducho sme v nejakom spánku, polospánku, stále sme duchom niekde inde, buď sme v spomienkach, alebo sme v predstavách. Ale nie sme v tom, čo prežívame. Takže prax uvedomovania si prítomnosti a uvedomovania si všetkého, čo do prítomnosti vstupuje... a to čo do tej prítomnosti vstupuje je aj to zabudnutie, že zabudneme byť bdelí, zabudneme sa v nejakej myšlienke a po určitej dobe nastane to že - aha zabudol som sa - tak je to uvedomenie si a netrvá dlhšie ako jeden daný okamžik. Zisťujeme čo znamená, keď sa v buddhizme hovorí, že povahou sveta je premenlivosť, nestálosť. Už to nechápeme z toho bežného svetského pohľadu ako pomíjivosť, ktorá nutne v našom živote znamená bolesť, utrpenie, stratu, neustálu stratu niečoho, že sa nemôžeme ničoho pevne chytiť. Pokiaľ sme bdelí, tak tá pomíjivosť v nás naopak spôsobuje rast bdelosti a zvedavosti. Ideme z jedného prítomného okamžiku do druhého a ten duch je úplne otvorený - je to taký zvedavý pohľad - čo bude ďalej, čo bude teraz, čo bude teraz... a je v tom radosť. Nie je to skleslosť, nie je to depresia, z toho že všetko sa mení, že všetko odchádza, ale je v tom úplná otvorenosť a zvedavosť. I to, aby bdelosť mohla fungovať, musí fungovať obojstranne. Na jednej strane je tu otvorenosť, to uvedomenie si toho, čo je obsahom prítomnosti a v tú istú chvíľu musíme to čo si uvedomíme pustiť, nechať to byť, aby sme neskĺzli do toho, že tú bdelosť tvoríme mysľou. To by sme si uvedomili sediace telo a tú predstavu sediaceho, dýchajúceho tela by sme si zakonzervovali do mysli tú by sme si držali a mali by sme pocit že meditujeme, že sme bdelí. Ale to nie je bdelosť v tom pravom slova zmysle. To je potom udržovanie nejakej spomienky, nejakej predstavy o bdelosti. Bdelosť je naozaj plynutie s každým okamžikom. Je to ako prúd rieky. A my sa musíme naučiť takto plynúť. A keď sa to naučíme, tak zistíme, že tá pozornosť je tu neustále, a nie je potreba do nej akýmkoľvek spôsobom zasahovať. Čo je potreba, je byť bdelý a neustále sa k tej bdelosti vracať. A uvedomíme si, že bdelosť môžeme mať takto celý deň, bez toho aby tam bolo čokoľvek, čo by nás vyrušovalo. Pretože všetko je obsahom tohoto prítomného okamžiku –objaví sa to a v nasledujúcom okamžiku to mizne a už to zas nahradí niečo iného. Takže pokiaľ je tá prax takto zámerne rozdelená, že sú tam kratšie meditácie, tak nedôjde k tomu, že si vytvoríme návyk na to, že meditácia je určitý stav otupenia, odpojenia sa od sveta, od reality. Je tam fáza kľudu, kedy sa dostaneme do určitej hĺbky bdelosti, do určitej hĺbky uvedomovania si toho, čo je obsahom prítomnosti. A potom nasleduje rovnaký časový úsek chôdze, to znamená nejaké pohyby, aktivita. A to nás núti rozšíriť to na pohyb, rozšíriť to viac v ústrety tomu bežnému životu. A nerobíme taký rozdiel medzi tým, že naozaj formálne meditujeme, lebo už sa pohybujeme, už je to niečo mimo tú formálnu meditáciu. Takže tá meditácia, tá bdelosť má potom tendenciu prerastať do toho života, stane sa to potom pre nás ako keby vlastnosťou, niečím bežnejším, nie niečím, čo je obmedzené do kratšieho časového úseku, kedy si sadneme a sme v kľude. A ten časový úsek, dni, kedy sa zámerne nehovorí je tam zámerne vložený preto, aby sme pochopili ako fungujeme, ako funguje naša myseľ a ako neustále máme tendenciu utekať od prítomnosti, utekať sami od seba a tú prítomnosť si niečím skrášľovať, niečím si ju meniť. My máme neustále pocit, že tam niekde v budúcnosti, alebo niekde v našej predstave je niečo, čo je lepšie ako to, čo je práve teraz. A neustále sa za tým ženieme. Tá meditácia, kedy iba sedíme, chodíme, sme bdelí a ešte naviac nerozprávame, nás vedie k tomu, aby sme boli sami so sebou, aby sme neutekali, aby sme videli ako v sebe zažívame nutkanie hovoriť čiste iba preto, aby sa niečo dialo. Aby sme nezažívali to, čo práve zažívame. Aby sa dialo niečo iné. A môžeme si potom uvedomiť, ako vlastne iba zlomok toho, čo za deň povieme je nevyhnutné. Že všetko ostatné je balast ktorým zakrývame niečo, zakrývame svoju neschopnosť byť v prítomnosti, byť v nej bdelý a uvedomovať si čo sa práve deje. A môže nám to tiež ukázať ďalšiu charakteristiku, o ktorej hovorí buddhizmus, že čo je povahou sveta, nielen tá premenlivosť a pomíjivosť ale aj neuspokojivosť- to, že nič z tohoto sveta nám nemôže poskytnúť trvalé uspokojenie, naplnenie, šťastie. Že v sebe neustále pociťujeme nejakú nespokojnosť. Chceme niečo iné, chceme niečo lepšie. To môžeme úplne jasne v tej meditácii vidieť. Keď sme dlhšiu dobu v kľude a sme ako keby obmedzení zvonku, tak naraz vidíme, že ten neustály impulz k tomu robiť niečo iné je tu stále prítomný. Tá nespokojnosť s tým čo je, môže to byť drobnosť, ako že niekomu zatelefonujeme, alebo že si niečo prečítame, ideme sa prejsť, ideme s niekým, alebo sa ideme najesť, proste sú to rôzne formy úniku, za všetkými stojí prvotne tá neuspokojivosť, pociťujeme sa nepríjemné, chceli by sme zakúšať to príjemné, chceli by sme mať to šťastie a to je väčšinou impulzom aby sa človek pohol, aby začal rozmýšľať aby začal niečo robiť. A my to môžeme vidieť a môžeme prezrieť celý tento mechanizmus toho čo nás podmieňuje a ako veľmi sme podmieňovaní týmto neustálym smädom, smädom po niečom inom, po niečom lepšom, po nejakom šťastí. A keď to uvidíme tak to môžeme nechať byť. Veľmi to potom zjednoduší život. Už nie sme hnaní akonáhle je tu nejaká myšlienka, nejaký popud, nie je nutné aby hneď nasledovala akcia. Tie popudy k správaniu už vidíme iba ako niečo, čo sa objavuje a čo zase mizne, čo môžeme nechať byť. Pokiaľ si to človek neuvedomí a nenahliadne do toho fungovania, do tej neustálej podmienenosti, do neuspokojivosti, tak to nemôže nechať byť. Keď to vidí, a nechá to byť, v jednom okamžiku, v druhom, tak potom nájde v sebe určitú vnútornú silu, ktorá mu dovolí potom toto nechanie byť, to nutkanie po niečom inom, tak to dokáže aplikovať i v ťažkých veciach, ktoré má v živote. Každý má v živote niečo čo ho veľmi obmedzuje, čo ho veľmi trápi a do čoho spadá vždy úplne automaticky - a s tým sa pracuje najhoršie. Takže my keď sa naučíme nechať byť to nutkanie k zmene s drobnosťami v živote- to sa práve môžeme naučiť v tej meditácii keď nehovoríme, nechávame byť to nutkanie hovoriť, nechávame byť nutkanie sa niečím rozptylovať, proste robíme iba to že sme bdelí. Keď sa naučíme to takto nechať byť, tak zistíme, že máme tú silu to nechať byť a že to môžeme potom aplikovať aj na zásadnejšie otázky nášho života. Máme potom dôveru v seba a dôveru v to, že sa dokážeme dostať nad naše vzorce správania. Takže sú to také laboratórne podmienky v ktorých môžeme lepšie vidieť ako funguje myseľ, ako fungujeme my, čo nás podmieňuje a akým spôsobom môžeme byť slobodnejší a radostnejší.

O: Je prax bdelosti vhodná pre všetkých alebo je na to treba nejaké špeciálne schopnosti a nadanie?

R: Bdelý dokáže byť každý, nič na to nepotrebujeme. To s čím pracujeme je už v tej prítomnosti. Nie je tu žiadny cieľ ktorý je niekde v diaľke, v nekonečnu, je tu ten prítomný okamžik a my máme schopnosť si ten prítomný okamžik uvedomovať. Musíme sa naučiť nepodliehať nedôslednosti a neustále sa vracať, sprítomňovať sa do toho čo je teraz , do toho čo je obsahom toho teraz. Nepodľahnúť odporu voči tomu. Keď sa objaví odpor, objavia sa pochybnosti tak sú to iba momentálne obsahy prítomnosti. Teraz tu sú a o chvíľu tu už nebudú . Žiadna skúsenosť v prítomnosti netrvá dlhšie ako niekoľko sekúnd. Pokiaľ trvá dlhšie, tak nikdy nie je rovnaká. Stále sa mení a ak sa dokážeme nad ňu dostať a vidieť jej premenlivosť, tak sa dokážeme od nej ľahšie oslobodiť. Takže vypestovať si tú schopnosť byť bdelý môže úplne každý. Zo začiatku je nevyhnutné dopriať si dôslednosť a poctivosť v pozorovaní a v každom okamžiku si uvedomovať jednu z tých vecí, ktorá do vedomia vstupuje najjasnejšie. Na žiadnu sa nenalepiť to znamená nezostať s ňou tou pozornosťou ale nechať pozornosť neustále plynúť od jednej skúsenosti ku druhej. Neustále ako keby aktualizovať prítomnosť. A snažiť sa byť dôsledný v uvedomovaní aby sme to naozaj videli, nie aby sme si to nejakým spôsobom pomenovali: „aha, zas ruka ma bolí, to už poznám, to ma bolí stále“. To robí väčšina ľudí a robia to od malička. Iba úplne malé deti majú skúsenosť vnímania bez tohoto balastu- vnútorného komentára k vnímanej skúsenosti. Takže keď dieťa vidí vtáka – vrabca- tak tam nemá „aha to je vták, to je vrabec, to už som videl, to už poznám“ a prejde ho len tak pohľadom a ide k niečomu inému- dieťa to tak nemá. Proste vidí toho vtáka a je to pre neho vnem. A je totálne v prežívaní toho a môže v tom prežívať práve tú radosť preto že to nepomenováva, nezatvára to do nejakej mentálnej formy. Je to pre neho okamžik uvedomenia. Tak isto by sme sa my mali snažiť uvedomovať si v prítomnosti vnem bez týchto konceptov. Keď pôjdeme stále za tieto koncepty, za to pomenovávanie toho, čo si uvedomujeme, tak zistíme, že si ani neuvedomujeme telo, neuvedomujeme si ruku, ale uvedomujeme si vibrácie, nejaké chvenie, tlak, bolesť, teplo, chlad. To sú skôr tie prevažujúce vnemy, ktoré si uvedomujeme. A tak sa dostáva naša bdelosť do hlbších a jemnejších rovín až môžeme potom vidieť, že celý svet, celé naše telo je jednou neustálou vibráciou, že to nie je nič pevného. Je to neustála premenlivosť, ako keby neustále objavovanie sa a miznutie nejakých vnemov. A tým dosť nabúrame našu pevnú predstavu, že my sme tým telom, my sme tou mysľou. Naraz vidíme tú nepodstatnosť toho, že telo a myseľ nemajú svoju vlastnú podstatu, nie sú niečím trvalým. Niečím čo sa dá pomenovať ako Ja, ale sú to jednotlivé uvedomované vnemy, sú to určité vibrácie, pocity. A my zisťujeme, že tá naša sloboda, ktorú sme najprv zažívali ako slobodu od mysle je to sloboda aj od toho prejaveného. Že je to proste hra, je to vodopád vnemov, ktorý sa neustále mení a triešti a my na tom nemusíme toľko ľpieť, lebo vidíme, že sa to stále mení. To sú rôzne roviny, ako môžeme bdelosť prežívať, a tú najzákladnejšiu , že človek je všímavý a uvedomuje si čo sa práve teraz deje- toho je schopný ktokoľvek.

O: Čo bolo pre teba dôvodom, že si súhlasil s ponukou viesť meditačný seminár a zdieľať s ľuďmi svoje skúsenosti s cestou bdelosti a rozvojom praxe láskyplnosti?

R: Sú 2 základné roviny- jedna je tá, že čisto zo sebeckého pohľadu je to prospešné aj pre mňa- ma to určitým spôsobom posúva a veľa ma to učí. A tá druhá rovina je, že nejakým spôsobom som vždy mal problém svoju duchovnú skúsenosť- to čo som prežíval – mať uzavreté čiste sám pre seba. Je tam tlak k tomu, aby som tomu dovolil prúdiť ďalej. Vždy keď som mal tendenciu si to uzatvárať pre seba, tak to spôsobovalo dosť veľkú vnútornú bolesť. Cítil som, že takto to nechcem. Keď som mal prvé skúsenosti hlbšieho uvedomovania sa, a boli sústredené čisto na mňa, akoby v tom nebol zahrnutý svet a tí druhí- tí tam boli akoby omylom dookola a trpeli si v tých svojich zabehaných predstavách a mysliach. Mal som pocit, že takto fungovať nechcem, takúto skúsenosť nechcem- aby som si ja sám zažíval nejaké svoje pomyselné šťastie a tí druhí z toho boli vylúčení. Akoby som vnútorne cítil, že tá skúsenosť by mala zahrnúť všetkých. Takže keď je to zdieľané s druhými tak je to vonkajším vyjadrením vnútornej túžby po jednote a celistvosti so všetkým, so životom ,s celkom. Raz som zažil, že zmyslom života je dávať. I keď z toho najvyššieho pohľadu sa to môže zdať paradoxné lebo človek potom vidí to, že tu nie je on, tu nie je ten čo by mohol dávať. A nie je tu ani nikto iný komu by niečo mohlo byť dávané. To všetko sú nepodstatné javy, ktoré sa objavujú v prítomnosti. A napriek tomu nejakým paradoxom v tom koexistuje to, že zmyslom života je dávať. Takže to potom ani nie je dávanie, ale ako keby spôsob fungovania. Tak asi tým sa to učím, že s tým mám občas problém. To, že to človek vedome zdieľa s inými, tak sa zároveň učí.

Ďakujem za možnosť položiť otázky a nahrať odpovede.

lama T s o n y ?

2009-08-10T13:33:00.000-07:00

Let's try to figure out that:

External phenomena have no objective reality,

Internal self is merely an illusion,

what happens between "the two" is adventitious.

And that this triad's joint venture is merely ignorance biggest swindle!

www.tsony.org

Pieseň 16. Karmapu

2009-06-03T14:01:00.000-07:00

Obyčajná myseľ prítomnosti je nedotknutá
pripútanosťou k zrodu a oslobodeniu.
Jej neupadajúca manifestácia je neotrasená projekciami.
Ríša Samsáry a Nirvány sa objavujú súčasne -
toto je bezusilovná cesta úžasnej mahámudry.
Keď vidíš samoexistujúci základ vhľadu,
dvere Samsáry a Nirvány sa zabuchnú
a prejavená zmätenosť troch svetov sa zrúti do priestoru.
V prirodzenom stave dôjdeš troch tiel osvietenia,
nuž načo by si sa mal tešiť na budúce výsledky?
Toto je špeciálne učenie Kagjüpov
mysliac na to, napodobňujem svojich otcov.

zdroj: http://csdharmablog.blogspot.com

GENDUN Rinpočhe

2009-06-03T12:36:00.000-07:00

„Láma Gendün je ako Milarepa. V tomto živote dosiahol stav Dordže Čhanga.“
—J. S. 16. Karmapa Rangdžung Rigpä Dordže

Ústne inštrukcie odovzdané Gendün Rinpočhem

Šťastie – spontánne vyslovené inštrukcie
Šťastie nemožno nájsť veľkým úsilím a silou vôle, ale je už tu, práve teraz, v uvoľnení a vzdaní sa úsilia.
Nenamáhajte sa, nie je čo robiť.
Čokoľvek sa v mysli objaví nemá vôbec žiadny význam, pretože to nie je vôbec skutočné.
Nepripútavajte sa na to. Neposudzujte.
Nech sa hra deje sama osebe, vynárajúc sa a ustupujúc – bez toho aby čokoľvek menila – a všetko sa vytratí a začne odznova, donekonečna.
Iba naše hľadanie šťastia nám zabraňuje v jeho videní.
Je ako dúha za ktorou bežíte bez toho, aby ste ju kedy dokázali chytiť.
Hoci nejestvuje, vždy tam bolo a sprevádza vás každým okamihom.
Neverte v reálnosť dobrých a zlých pocitov; sú ako dúhy.
Snažiac sa uchopiť neuchopiteľné sa nadarmo celkom unavíte.
Keď uvoľníte toto zovretie, je tam priestor – otvorený, ponúkajúci sa a príjemný.
Zužitkujte to teda. Všetko je už vaše.
Viac už nehľadajte.
Neprehľadávajte džungľu z ktorej niet úniku hľadaním slona, ktorý je už v pokoji doma.
Nie je čo robiť, do čoho sa nútiť, nie je čo chcieť a všetko sa deje samo osebe.

Rada ak meditujete
Nechajte svoju myseľ v jej prirodzenom stave, v ktorom nie je nič vyumelkované.
V tomto stave, vidiac hýbať sa myšlienku, uvoľnene na mysli spočiňte.
V tomto stave dôjde k stálosti.
Bez pripútanosti na stálosť, bez obavy z pohybu, vedomí si, že nie je žiadny rozdiel medzi stálosťou a pohybom – myseľ sa vynorí z mysle.
V tomto stave v ktorom nie je uchopovania, nie je pripútanosti – spočiňte prirodzene a uvoľnene.
V tomto stave sa vynorí samotná prirodzená skutočnosť, esencia vašej vlastnej mysle, prvotná bdelosť, prázdna jasnosť… a vy nebudete vedieť, čo povedať.
V tomto stave sa usadíte, zastavení a uvoľnení.
Bez uchopovania stálosti ako niečoho; prirodzene na svojom mieste; prirodzene slobodní; bez chytania sa alebo odmietania výtvorov mysle, usaďte sa prosím… V TOMTO.
Tendrel, 3. január 1983

Ďalšia rada
Vonku a vo vnútri, Vesmír a to čo je v ňom, všetko — môj vlastný prízrak.
Prízrak je myseľ; zjavuje sa zatiaľčo je prázdny, je prázdny hoci sa zjavuje — zjavujúc sa a súc prázdnym bez rozdielu, neskutočný ako sen alebo magická ilúzia; nie je tam, napriek tomu sa objavuje.
Pochopením, že je ako odraz mesiaca vo vode, úplne sa rozmotáme z pripútanosti a lipnutia upínania sa na všetko.
Potom, ostane len vzdanie sa upokojeniu v nevyumelkovanom uvoľnení, v sviežej esencii uvedomenia si — sebauvedomenia.
Okrem toho tam nie je nič iné o čom by bolo potrebné rozmýšľať alebo na to meditovať.
Bez rozmýšľania, hrania, meditovania alebo rozrušenia, iba sa prosím prirodzene zahĺbte a takto „meditujte“.

Tendrel, 4. júl 1983

Ešte jedna rada
Nevysielaj myseľ hľadať myseľ samotnú;
nie je žiadna myseľ, jej esencia je prázdna.
A predsa, hoci je prázdna, je nezastaviteľná a všetko je jasné.
Za veľkej ľahkosti, kde jasnosť a prázdnota nie sú dvoma odlišnými,
buď meditačným majstrom nevyrušenej meditácie ne-meditácie.
Tendrel, 12. júl 1987

Krátka pieseň o úplne čistej esencii, ktorá vykĺzla z mojich úst
Byť poza všetkým držaním sa subjektu a objektu, je kráľom náhľadu.
Žiadne jednanie, žiadna meditácia, žiadne rozrušenie, sú kráľom meditácií.
Neprítomnosť úsilia a námahy, bez odmietania, bez ponechávania si, sú kráľom jednania.
Poza všetkou nádejou a strachom, výsledok je nepochybný.
Poza objektívnymi vzťažnými bodmi, v neprítomnosti mysle, je prirodzenosť mysle jasná.
Nekrížiac úrovne a cesty vykračujeme na cestu Buddhu.
Meditujúc bez objektu meditácie dosahujeme nepredstihnuteľné buddhovstvo.
Dátum neznámy - z tibetčiny preložila Láma Rinčhen

zdroj: http://www.bodhipath.sk

C e s t a B d e l o s t i

2009-04-30T15:25:00.000-07:00

Roman: Cesta Bdelosti

Prítomný okamih je tým jediným, čo naozaj máme a čím disponujeme, všetko ostatné sú len preludy v našej mysli či už ide o spomínanie na minulosť či predstavovanie si budúceho. Pokiaľ sa nám naozaj aspoň raz podarí prežiť prítomný okamih, taký aký práve je, bez toho, že ho chceme zmeniť podľa svojich predstáv, alebo že ho nebudeme vidieť cez filter spomienok a vžitých konceptov, tak zažijeme Veľké Oslobodenie, nech sa bude diať čokoľvek, nebudeme nič potlačovať ani na ničom uľpievať. Vďaka milujúcej múdrosti uvidíme celok svojej bytosti, to čo prezentujeme ako seba aj to čo by sme radi skryli pred svetom aj pred sebou, ale bude v nás pochopenie a prijatie toho čo práve je, teda ani stopa po túžbe niečo zmeniť, odmietať či si to podržať . . nasleduje očista ale bez násilia, nakoľko všetko sa pak samo od seba oslobodzuje do prvotnej čistoty. Dostávame sa tak do večného prúdu života . . prítomnosť je zložená z neustále sa opakujúcich zrodov a smrtí, čokoľvek si uvedomíme hneď zase mizne, nič netrvá a v nás sa zrodí tichý úžas nad tajomstvom Života. Vynorí sa zvedavosť a otvorenosť s akou dieťa víta všetko nové. Všetko je plné významu. To čím práve teraz sme, je prirodzene vo všetkom a za všetkým, je to najdôvernejšie čo môžeme zažívať. Ako teda poznať čo je tou Prítomnosťou ??? Začnime vnímať čo je tu práve teraz, čo všetko je obsahom nášho vnímania od vnemu tela a všetkých jeho pocitov až po všetky hnutia mysle a zmyslov. Dovoľme si byť podrobní a poďme dôsledne a do detailu, veď niekde tu leží kľúč k nášmu nepodmienenému šťastiu, to čo hľadáme, nech to nazveme Bohom, Bytím, Vedomím či akokoľvek . . leží práve tu v každom našom TERAZ..... stále na dosah.

Dilgo Khyentse Rinpoche - Prax dzogchenu v každodennom živote

2009-04-30T14:56:00.000-07:00

zdroj:http://slovensky.homestead.com

Každodenná prax dzogchenu jednoducho znamená vypestovať si dokonale bezstarostné akceptovanie a otvorenosť pre všetky situácie bez výnimky.

Mali by sme brať otvorenosť ako priestor pre hry našich emócií a chovať sa k ľuďom bez vyumelkovanosti, manipulovania alebo taktizovania.

Mali by sme všetko prežívať naplno, nikdy sa nesťahovať do seba, ako sa skrýva svišť vo svojej diere. Táto prax uvoľňuje ohromnú energiu, ktorá je obyčajne obmedzovaná držaním sa pevných vzťažných bodov, čím sa vzďaľujeme priamej skúsenosti každodenného života.

Byť prítomný v danom okamihu može spočiatku vyvolávať strach. Ale privítaním pocitu strachu úplnou otvorenosťou sa presekáme cez bariery vytvorené zvykovými emocionálnymi šablónami.

Keď splynieme s praxou objavovania priestoru, mali by sme vyvinúť pocit otvorenia sa úplne celému vesmíru. Mali by sme sa otvoriť s dokonalou prostotou a nahotou mysle. Je to univerzálna a mocná prax odhodenia masky sebaobranny.

V meditácii by sme nemali robiť rozdiel medzi vnímaním a poľom vnímania. Nemali by sme sa dostať do stavu, ako keď mačka pozoruje myš. Mali by sme si uvedomiť, že účelom meditácie nie je ísť "hlboko do seba" alebo sa odtiahnuť od sveta. Prax by mala byť slobodná a a bez koncepcií, neobmedzená skúmaním vnútra a koncentráciou.

Nesmierny, bezpočiatočný, spontánne jasný priestor múdrosti je základom bytia - počiatkom i koncom zmätenosti. Prítomnosť bdelého vedomia v prvotnom stave nijako nepreferuje osvietenie alebo neosvietenie. Táto základňa bytia, ktorá je známa ako číra alebo prvotná myseľ je zdrojom, z ktorého vschádzajú všetky javy. Je známa ako veľká Matka, ako lono potenciálnosti, v ktorom všetky veci vznikajú a zanikajú v prirodzenom samozdokonaľovaní a absolútnej spontánnosti.

Všetky aspekty javov sú úplne číre a jasné. Celý vesmír je otvorený a nezatemnený - všetko je navzájom prestúpené.

Keď vidíme všetky vecí ako nahé, jasné a zbavené zahlmení, nie je čo dosahovať alebo realizovať. Povaha javov sa javí prirodzená a je prirodzene prítomná v čas-presahujúcom bdelom vedomí. Všetko je prirodzene dokonalé také, aké práve je. Všetky javy sa javia v ich jedinečnosti ako časť stále sa meniacich obrazcov, vibrujúcich, živých, so zmyslom a významom v každom momente. Nemá však cenu lipnúť na nich potom, ako sa zjavia.

Je to tanec piatich elementov, kde hmota je symbolom energie a energia symbolom prázdnoty. My sme symbolom vlastného osvietenia. Bez akéhokoľvek úsilia alebo praxe, oslobodenie či osvietenie je už tu.

Každodenná prax dzogchenu je práve každodenný život sám. Keďže nedokonalý stav nejestvuje, netreba sa chovať nijako zváštne alebo sa pokúšať dosiahnuť čokoľvek nad a za, čo práve sme. Nemá existovať žiadny pocit usilovania dosiahnuť nejaký "úžasný cieľ" alebo "pokročilý stav".

Usilovanie o taký stav je neurózou, ktorá nás len podmieňuje a prináša blokovanie voľného toku Mysle. Mali by sme sa tiež vystríhať zmýšľať o sebe ako o bezcennom človeku - sme prirodzene slobodní a nezávislí. Sme skutočne osvietení a nič nám nechýba.

Keď vojdeme do meditačnej praxe, mali by sme ju cítiť rovnako prirodzenú ako jedenie, dýchanie a vykonávanie potreby. Nemala by sa stať účelovou alebo formálnou udalosťou prekypujúcou vážnosťou a slávnostnosťou. Mali by sme si uvedomiť, že meditácia prekračuje úsilie, prax, zámery, ciele a dualitu oslobodenia a neoslobodenia. Meditácia je vždy ideálna - netreba nič opravovať. Keďže všetko čo sa javí je len hrou samotnej mysle, nejestvuje žiadna neuspokojivá meditácia a žiadna potreba posudzovať myšlienky ako dobré alebozlé.

Mali by sme prosto len sedieť. Len zostať na svojom mieste, vo svojomprirodzenom stave, aký práve je. Zabudnúť na pocity vedomia seba, nemyslieť na"ja meditujem". Naša prax by mala byť bez úsilia, bez napätia, bez pokusov ovládať alebo nútiť a bez pokusov stať sa "pokojným".

Keď zistíme, že sa nejako takto vyrušujeme, prerušíme meditáciu a len chvíľu spočívame alebo relaxujeme. Potom pokračujeme v meditácii. Ak máme "zaujímavé zážitky", buď počas alebo po meditácii, nemali by sme z nich robiť nič zvlášne.Trávenie času myslením na zážitky je len rozptýlením a pokusom stať sa neprirodzeným. Tieto zážitky sú len príznakmi praxe a mali by byť považované za čosi prechodné. Nemali by sme sa pokúšať znova ich zažiť, lebo to len deformuje prirodzenú spontánnosť mysle.

Všetky javy sú celkom nové a svieže, úplne unikátne a celkom oslobodené odvšetkých koncepcií minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Sú prežívané v bezčasovosti.

Stály prúd nových objavov, odhalení, inšpirácie, ktoré vznikajú každým okamihom, je prejavom našej jasnosti. Mali by sme sa naučiť vidieť každodenný život ako mandalu - svietiace strapce skúsenosti, ktoré vyžarujú spontánne z prázdnej povahy nášho bytia. Aspekty našej mandaly sú každodenné objekty skúsenosti nášho života pohybujúce sa v tanci či hre vesmíru. Touto symbolikou vnútorný učiteľ odhaľuje hlboký a základný význam bytia. Preto by sme mali byť prirodzení a spontánni, prijímajúci a učiaci sa zo všetkého. To nám umožní vidieť absurdné
a zábavné stránky udalostí, ktoré nás obyčajne rozčuľujú.

V meditácii dokážeme vidieť cez ilúziu minulosti, prítomnosti a budúcnosti - naše prežívanie sa stáva nepretržitosťou "teraz". Minulosť je len nespoľahlivá spomienka držaná v prítomnosti. Budúcnosť je len projekciou prítomných koncepcií. Prítomnosť sama mizne, len čo sa ju pokúsime uchopiť. Tak prečo sa trápiť a pokúšať sa nastoliť nejakú ilúziu pevného základu?

Mali by sme sa oslobodiť od minulých spomienok a predsudkov o meditácii. Každý moment meditácie je celkom unikátny a plný možností. V takých momentoch nebudeme schopní posudzovať meditáciu z hľadiska minulej skúsenosti, suchej teórie alebo prázdnej rétoriky.

Čisto ponorenie sa priamo do meditácie, v tomto okamihu, celou svojou bytosťou, bez váhania, nezáujmu alebo vzrušenia - je osvietením.