Seminár s Robom Preecem, v Maitrei..
neděle 9. ledna 2011
pondělí 22. listopadu 2010
Štyri zásady múdrosti
zdroj: bodhipath.sk
Prevzaté z učenia Šamar Rinpočheho počas Phowy v centre Bodhi Path vo Virgínii, 20. jún 2004
Chcel by som sa podeliť o tradičné učenie ako rozvíjať dobrý úsudok. Toto učenie nám má pomôcť dôverovať nášmu sedliackemu rozumu a vyhnúť sa omylom. Štyri pripomienky sa týkajú dharmy rovnako ako všetkých aspektov každodenného života. Verím, že mnoho problémov modernej spoločnosti by mohlo byť vyriešených, pokiaľ by ľudia nasledovali len tieto jednoduché rady.
Toto učenie nazývam "Štyri zásady múdrosti". Múdri vedia na koho a načo sa môžu spoliehať. Takto sa vyhnú mnohým nástrahám nedbalého myslenia.
Toto učenie tvoria štyri jednoduché zásady:
- Spoliehať sa na učenie a nie na učiteľa
- Spoliehať sa na význam a nie na slová
- Spoliehať sa na hĺbku a nie na povrch
- Spoliehať sa na múdrosť a nie na koncepty
1. Spoliehať sa na učenie a nie na učiteľa
Často sme ohromení rečníkmi, ktorý nás uchvátia ich charizmou. Silné osobnosti dokážu v obecenstvách prebudiť silné emócie. Rečníci alebo učitelia ktorí sú zábavní, vyzývaví alebo podmaniví nás dokážu motivovať k činom. Dnes sa zdá, že aby učiteľ mal vôbec nejakých študentov, musí sa stať "motivujúcim rečníkom".
To môže viesť k problémom. Je nutné menovať charizmatických vodcov minulosti, ktorý priviedli ľudí do veľkého utrpenia? Zdanie môže klamať. Charizma nám nehovorí či sú niekoho znalosti správne alebo nie.
Vyberajte si duchovného učiteľa tak opatrne, ako by ste si vyberali chirurga od ktorého závisí váš život. Od schopností duchovného vedenia závisí niečo neporovnateľne dôležitejšie.
Samozrejme mnoho ľudí zaujímajúcich sa o buddhizmus sa ešte necíti byť pripravenými mať osobný vzťah s učiteľom. Možno pre nich stačí čítať knihy o dharme od rôznych učiteľov. Na začiatku pomáha sondovať. Ale ak chceme aby naša prax išla pod povrch, ak chceme spraviť určitý pokrok, tak v určitom bode si musíme nájsť učiteľa.
Odporúčam vám aby ste na výber učiteľa dharmy vynaložili toľko úsilia, ako na výber špecialistu na rakovinu. Pred tým než sa zaviažete učiteľovi, by ste mali robiť prieskum. Najprv skúmajte niekoľko učiteľov. Potom si jedného zvoľte na základe najdôležitejších kritérií: schopnosť učiť, meditatívna bdelosť a znalosti dharmy.
Tradične sa učitelia buddhistickej filozofie odlišujú od učiteľov meditácie. Samozrejme nie je ľahké nájsť niekoho skutočne kvalifikovaného v obidvoch oblastiach. Ale ešte ťažšie je nájsť kvalifikovaných meditačných učiteľov ako učiteľov s dobrými akademickými znalosťami filozofie. Učitelia filozofie môžu byť schopní učiť aj základy meditácie. Ale pokročilejšie praxe môže vyučovať len niekto, kto sám na buddhistickej ceste spravil určitý pokrok.
Buddhistický učitelia by mali učiť učenie Buddhu, nie ich vlastné učenie. Preto je užitočné vedieť niečo o učení Buddhu. Čítať knihy o historickom Buddhovi a iných významných učiteľoch minulosti ako boli žiaci Buddhu a tibetskí učitelia ako Milarepa. To vám pomôže posúdiť, či učiteľ tlmočí pravú dharmu.
2. Spoliehať sa na význam a nie na slová
Ľudia radi nasledujú pekné slová. Pôsobivý jazyk môže byť veľmi presvedčivým. Šikovná štylizácia môže objasniť význam alebo môže pomôcť niečo spraviť krajším, ako v básni alebo piesni, alebo môže byť použitá na robenie dojmu na obecenstvo. Dať mu vedieť, že ste vzdelaní a zdatní v štýle rečnenia a obratní vo frázach. Ale najdôležitejší je význam: mal by byť správny.
Čo je správny význam v duchovnom učení? V prvom rade aby bol správny, učenie musí prinášať nejaký prospech. Po druhé musí hovoriť pravdu. Keď sa tieto dve kritéria stretnú, potom je štylizácia menej dôležitá. Ale dobrá štylizácia môže správne učenie spraviť ľahším pre čítanie a zaujímavejším, čiže je to užitočné.
Ale ak používate dobrú štylizáciu a hovoríte lži, nielenže vaša dobrá štylizácia nemá žiadnu hodnotu, ale v skutočnosti je škodlivá, pretože môžete zapríčiniť, že ľudia upadnú do mylnej mienky a dopustia sa chýb.
Tu je príklad. Legenda hovorí, že existoval brahmanský učenec, ktorý mal veľmi peknú ženu. V pokročilom veku tento brahman ochorel a vedel, že čoskoro umrie. Bol žiarlivý a desilo ho, že po jeho smrti by si jeho ženu mohol vziať iný muž. Tak ako učenec, ktorý bol tiež veľmi uznávaný, spravil niečo veľmi extrémne. Pozbieral všetku svoju silu, aby napísal vypočítavú knihu, ktorá presvedčila jeho ženu, aby skočila do jeho pohrebnej hranice. V tejto knihe Brahman hovorí, že keď bude jeho telo ponúknuté bohu Šiva, tak z horiaceho tela bude prenesené do "oslobodeného" tela. Pokračoval tým, že brahmanova žena potom nie je len manželkou, ale bohyňou v posvätnou spojení, preto by sa mala k manželovi pridať a tiež sa tak oslobodiť. Štýl a jazyk tejto knihy boli dokonalé, pretože brahman bol učiteľom rétoriky. Kniha bola skutočne tak presvedčivá, že žena skočila do ohňa. A tak v Indii začala hrozná prax sati. Bola rozšírená až do zákonného zákazu Britmi. Na niektorých miestach ale pokračuje dodnes.
Štylizácia je kvetinou, je ozdobou. Význam je skutočným telom. Dobrá štylizácia bez významu je ako drahocenný klenot na mŕtvole. Sila významu sa dostaví aj keď slová nie sú tak pôsobivé ako nádherná žena, ktorá je neprikrášlená a z ktorej žiari prirodzená krása. Obratná štylizácia spojená s dobrým významom je ako nádherná žena ktorej prirodzený pôvab vyzdvihujú nádherné šperky.
3. Spoliehať sa na hĺbku a nie na povrch
Nikto sa úmyselne nesnaží byť plytký, ale mnoho z nás dovoľuje zhonu alebo nedostatku dôvery v náš vlastný úsudok, aby sme sa spoliehali na prijaté myšlienky, predpojatosti a frázy. Obzvlášť keď dôjde na váš duchovný život, je dôležité vlastné skúmanie každého učenia. V buddhizme neexistuje žiadna potreba slepej viery. Práve naopak, na buddhistickej ceste nemôžete spraviť pokrok, kým nie ste ochotný ísť poza obľúbené predstavy.
V buddhizme je obzvlášť dôležité snažiť sa vidieť pod povrch. Buddha odovzdal učenia na rôznych úrovniach v závislosti od schopností jeho poslucháčov, či už začiatočníkov alebo pokročilých praktikujúcich. Ale aj učenia pre začiatočníkov môžu vyjadriť hlboké odkazy pre vysoko kvalifikovaných praktikujúcich, ktorí sú ich schopní dešifrovať.
Dôležitejšia je potreba schopnosti hlbšie uvažovať a získať tak vôbec nejaký úžitok z dharmy. Dovoľte mi aby som to vysvetlil.
Ak máte problém, mali by ste hľadať riešenie vhodné na tento problém. Ak je váš problém jednoduchý, môžete nájsť rýchle, jednoduché riešenie. Ale ak je váš problém zložitý, budete potrebovať mocný liek. A ak je váš problém najhlbší aký môžu ľudia alebo žijúce bytosti zažívať – problém utrpenia a bytia – potom budete potrebovať hlboké riešenie, najhlbší možný liek.
Ak nemáte žiadnu nevedomosť, tak sa s ňou nepotrebujete porátať. Buddhove učenia, dharma, nám udávajú smer k osvieteniu. Aby sme dospeli ku kvalite osvietenia mimo vecí našej každodennej nevedomosti, musíme dharmu používať v každom aspekte tejto nevedomosti samotnej. Týmto spôsobom sa riešenie dostaví priamo z našich problémov. Známy buddhistický text starovekého indického filozofa Vasubandhu, Abhidharmakóša ("Pokladnica prejavu dharmy") hovorí, že ak praktikujete používaním liekov na malé problémy, tak nakoniec sa zbavíte vášho najväčšieho problému, samotnej nevedomosti.
Tak je možné vyliečiť najsilnejší zmätok jednoduchou meditáciou. Napríklad sexuálnu túžbu môžete zmierniť meditovaním na mŕtve telá. Ale najjemnejší zmätok môže byť vyriešený len najhlbšou múdrosťou. Nato je potrebné Diamantové samádhi, posledná úroveň meditatívneho pohrúženia pred osvietením, ktoré ukončuje zostávajúce jemné zatemnenie na konci buddhistickej cesty.
Nasledovať túto zásadu znamená, že vy sami by ste nemali byť spokojný s plytkým uvažovaním a že takisto by ste mali povzbudzovať ostatných, aby posudzovali viac do hĺbky.
4. Spoliehať sa na múdrosť a nie na koncepty
Tu budem veľmi stručný. Táto posledná zásada je najhlbšia, ale môžeme o nej povedať veľmi málo.
Je určená hlavne pre pokročilých meditujúcich. Získať múdrosť znamená uvedomiť si podstatu mysle. Aby ste to spravili, nemôžete sa spoliehať na dualistické vedomie; preniknete k nedualistickej mysli, ktorú nazývame múdrosť. Meditujúci sa spoliehajú na nedualistickú myseľ a nie na bežnú dualistickú myseľ. Vedia, že jazyk, logika a intelekt sú obmedzené a nedokážu ich priviesť k absolútnej realite. Preto na nich nekladú prílišný dôraz.
Táto zásada radí nespoliehať sa na dualistickú alebo konceptuálnu myseľ, ktorá je ilúziou, ale na nedualistickú myseľ. Choďte pod povrch, nenasledujte ilúziu ako obvykle. Prosím nezabudnite, že je jedno ako úchvatné alebo presvedčivé sú vaše myšlienky, absolútna realita je mimo ich dosah.
Záver
Takže toto sú Štyri zásady múdrosti. Je to znamenie doby úpadku, že väčšina ľudí sa dnes správa v protiklade k týmto zásadám? Bez prestávky hromadia jednu chybu za druhou. Ľudia sa sami klamú a potom jedna osoba zvádza na zlú cestu druhú osobu, ktorá následne prenáša nesprávne myslenie ďalej na ostatných, čím sa vytvára nekončiaca reťaz omylu. Prosím, nenechajte sa chytiť do tejto reťaze. Spoliehajte sa na tieto štyri zásady a pretrhnete putá ilúzie tak, ako veľký bódhisattva Mandžušrí, ktorý dosiahol dokonalú múdrosť; mečom múdrosti preťal zatemnenia.
sobota 30. ledna 2010
SKLENENÝ DOM.
Prepis príhovoru po večernej meditácii, na intenzívnom meditačnom stretnutí 28.10.-1.11.2009, Cesta Bdelosti,
v Harmónii.
Autor: Roman Miesler
v Harmónii.
Autor: Roman Miesler
Myseľ funguje v dvoch rovinách. Jedna z nich je vedomá, druhá z nich je podvedomá. Vedomá časť je väčšinou to pozitívne čo si o sebe myslime, ako sa chceme prezentovať, alebo sú to tie naše nedostatky, o ktorých vieme a v ktorých sa v podstate “bahníme”, nejakým spôsobom nám vyhovujú, tak ich dávame vedieť, neskrývame ich. Potom sú to veci, ktoré sú pre nás väčšinou silné, môžu pochádzať z detstva, sú to rôzne zranenia a bolesti, ktoré máme v sebe, také tie najcitlivejšie miesta. A tie kedykoľvek sa v nás prejavia, tak ich určitým spôsobom schovávame, skrývame pred druhými a čím dlhšie a častejšie to robíme, tak sa naučíme skrývať aj sami pred sebou. Potom ich buď pomenúvame inak, tak aby sme nevedeli priamo o čo ide, alebo ich potlačíme takým spôsobom, že o nich ani nevieme, a oni nás potom ovplyvňujú z podvedomia úplne nevedome. Potom sme sami prekvapení čo robíme a akým spôsobom reagujeme. Je to proste len preto, že určitá sila našej mysle je potlačená, nechceme ju vidieť a ona je ukrytá niekde hlboko v nás. Takže aby sme sa dostali k týmto najzraniteľnejším a najcitlivejším miestam tak sa praktikuje napríklad tonglen (prax prijímania a dávania, praktikovaná najmä v tibetskom buddhizme), kde sa zámerne otvárame bolesti druhých aj svojej vlastnej bolesti, alebo vôbec celkove otváranie sa, otváranie sa svetu, otváranie sa druhým. Na to je dobrá jedna technika, ktorá je popísaná v knižke amerického Indiána Emaho.
V celom svojom príbehu rozvádza ako mu predpovedali, že bude pomáhať ľuďom a on to nechcel za žiadnu cenu priznať. Nechcel do takej role vstúpiť a tak si vymyslel absurdnú podmienku, ktorá pokiaľ bude splnená, pokiaľ mu ju život naplní, tak to uzná a do tejto role vstúpi. Tá podmienka bola, že musí stretnúť sedem indických guruov, ktorí mu to potvrdia, že naozaj je na takejto ceste, že to je jeho životná úloha. A ono sa to postupne vyvinulo tak, že ich nakoniec naozaj prišlo všetkých sedem, bez toho aby ich hľadal, a tesne pred tým posledným prechádzali nejakým mestom, kde zablúdili, a dostali sa do mexickej štvrti kde bývala taká mestská spodina a on prežíval obrovské pobúrenie nad tým, akým spôsobom tam tí ľudia žijú a ako nízko so sebou zaobchádzajú. Bolo to čisté opovrhnutie. Keď sa vracal domov, pri večernej prechádzke stretol na púšti opitého geodeta, s ktorým sa bavil a ktorému náhle ako keby preplo, postavil sa nad neho a povedal: “ Emaho, aj ľudia v mexickej štvrti majú srdce,” a potom zase pokračoval v tom svojom opileckom blabotaní. A on vtedy ostal úplne omráčený, pochopil že je tu niečo, čo je si vedomé jeho života. Že nemá žiadne tajnosti, ktoré by mohol skryť, že všetko je videné. Takže tie slabosti, ktoré máme a o ktorých si myslíme že vieme len my, tak tie všetky sú videné. Všetky sú zaznamenávané a nejakým spôsobom sú akoby transparentné. Náhle zistil, že sa nemá kam schovať. Úplne všetko v jeho živote je priesvitné, viditeľné. Nejakú dobu s tým bojoval, nevedel čo s tým má urobiť, až potom zistil že najlepší spôsob ako s tým nakladať, je dať tomu životu - a životom poníma všetko čo je okolo nás, v nás, aj to niečo čo je za tým, čo vie, čo je tou múdrosťou, ktorá dáva tomu svetu a životu zmysel, tomu všetkému, životu ako celku - bude sám na seba donášať, obnažovať svoje slabosti a nedostatky, a robil to dôsledne a starostlivo, kedykoľvek sa niečo objavilo, tak to zviditeľnil: “tak pozri sa, teraz cítim hnev, teraz cítim žiarlivosť, teraz cítim zúfalstvo”. A neustále to takto vynášal von, aby to bolo čo najviac vidieť. A naučil sa aj takto fungovať s ľuďmi, že keď proste niečo cítil, tak to dal von, dal to vedieť. Ale len do tej miery samozrejme, aby neubližoval druhým. To znamená, že keď cítil voči niekomu hnev, tak to neurobil tak, že by mu rozbil ústa, alebo mu vynadal, ale ako keby sa vnútorne otvoril, na tej vnútornej rovine, nie v tej prejavenej, to ukázal, že to tak je. Neskrýval si to, nenahováral si, že cíti niečo iného, alebo že na to má právo. No a keď takto so sebou pracoval, tak po určitej dobe došlo k tomu, že tá podvedomá časť sa spojila s tou vedomou časťou, ako keby to podvedomie už nebolo podvedomím, ale stalo sa vedomou súčasťou tej mysle, ako keby sa to zlialo tie dve časti dohromady, a tá sila, ktorú používal na to, aby hral určité role, ako ich hrá každý, každý hrá role zamestnanca, hrá inú rolu keď je vo vzťahu s opačným pohlavím, keď je vo vzťahu s rodičmi, keď je vo vzťahu s niekým nadriadeným, proste sú to určité role, ktoré nás chránia, ktoré sú pre nás pohodlné, ale ktoré niesu úprimné. Takže všetky tieto role a masky, kedy hral toho dobrého, zrazu odpadli a on uznal tú celistvosť, totalitu svojej osobnosti, videl ju v celku, videl svoje dobré stránky aj zlé, ale tie dobré už nevynášal do neba, videl ich len ako nejaké prednosti, a tie nedostatky videl ako nedostatky, ale nebičoval sa za ne. Len ich videl ako súčasť seba a vedel, že v tú danú chvíľu ich nemôže nemať, jednoducho preto, že ten život predtým sa odvíjal, skladal takým spôsobom, že ho doviedol do tohoto miesta. Bolo to úplne uznanie toho čím je v tu danú chvíľu. A v tomto bode sa človeku dostane obrovské množstvo sily tím, že už nehrá tie hry, je úprimný, neustále to všetko ukazuje a dáva vedieť - a až potom sa dá pracovať s mysľou. Pretože už tam niesu tie módy prežitia, kde tie veľmi zraniteľné veci z detstva si proste nechceme pripustiť. Zrazu ich máme zviditeľnené, vidíme je a tou svojou bdelosťou, to že dokážeme s nimi spočívať, tak oni sa sami oslobodzujú, sami sa rozpúšťajú. Ale najprv ich musíme ako keby zviditeľniť, takže najprv si musíme vôbec priznať, že tu sú, musíme uznať že sú súčasťou nás, nášho života, a potom tou bdelosťou, tým ostrým a jasným videním, spočívaním s nimi, ich rozpúšťame.
Takže aj týmto spôsobom sa dá pracovať s našou mysľou a s tým čo nás ovláda, on to pomenoval, že každý človek je ‘skleneným domom’. Ako keby sme žili v sklenenom dome, kde je všetko vidieť zo všetkých strán, nič neschovávame, nemáme svoje súkromné malé tajomstvá. Dokonca týmto spôsobom sa dá spochybňovať aj to, za čo sa považujeme, že tomu životu nielenže ukazujeme: “ teraz pociťujem hnev, teraz pociťujem túžbu, odpor”, ale že mu môžeme dávať aj vedieť, aj mu to hovoriť, že “pozri sa a toto si myslím že som ja” a je v tom určitá miera pobavenia a zároveň veľký otáznik, že nevieme kým sme naozaj, či sme tým. Ale v danú chvíľu sa za to považujeme, tak mu to ukazujeme: “pozri sa, to som ja”. A tým neustále vlastne narušujeme to svoje zdanie pevnej identity, to že sme touto osobou, touto mysľou.
středa 2. září 2009
Rozhovor s Romanom o Ceste Bdelosti.
Otázky kládol bežný občan, odpovedal Roman Miesler.
O: V tomto roku si prijal pozvánku a aj viedol už 2 meditačné stretnutia s názvom Cesta Bdelosti. Mohol by si nám trocha povedať o tom, čo bolo zmyslom, obsahom a výsledkom týchto seminárov pre tých, čo sa ich nemohli zúčastniť?
R: Zmyslom bola bdelosť, obsahom bola bdelosť a výsledkom mala byť tiež bdelosť.
O: Bdelosť, pre bežného človeka, ktorý nie je moc skúsený s meditačnou praxou, môže slovo bdelosť vzbudzovať dojem bežného denného bdenia. Čo myslíš ty pod bdelosťou?
R: Bdelosť je prirodzený stav človeka, alebo prirodzený stav fungovania. Jej podstatou je to, že sa o nej nedá nič povedať. Bdelý človek musí byť. Ťažko vysvetlovať, lepšie je si to skúsiť priamo. Ale na úrovni slov sa bdelosť vykladá rôzne. Smery ktoré sa zaoberajú Theravádou a vipassanovou meditáciou nazývajú bdelosť všímavosťou, to je veľmi výstižný termín. Byť plne tu a teraz a byť všímavý k všetkému čo sa v tom teraz objavuje. Bez toho, že to človek hodnotí, bez toho, že to zaraďuje do nejakých kategórií dobré a zlé, ale len si všíma to čo prichádza a zase odchádza. Ničoho sa nedržať, nič nevyhľadávať, ale ani ničomu neklásť odpor, to je bdelosť- normálny stav- vlastne to čo zažíva každý, akurát že nedostatočne bdelo- vedome. Keď ideme autom sme bdelí, keď jeme, sme určitým spôsobom bdelí, ale záleží na tom, keď napríklad robíme jednu vec, napríklad varíme, zároveň môžeme byť bdelí k tomu, čo sa nám odohráva v mysli, ale úplne zabudneme na to, že napríklad pripravujeme nejakú zeleninu, a že sa ešte bavíme s dieťaťom, je tam veľa vecí. V tom prítomnom okamžiku má bežný človek v poli pozornosti strašne málo, veľmi obmedzený výsek a ten je ešte zafarbený väčšinou tým, čo toho človeka obmedzuje, determinuje alebo vymedzuje voči celku. Takže nevidí to, čo je v tú chvíľu, ale vidí to, čo je schopný vidieť, to čo vôbec môže vidieť. No a naučiť sa byť bdelý, to znamená byť všímavý a uvedomelý voči všetkému čo sa objavuje. Začína sa s jednoduchšou všímavosťou voči jednému predmetu a postupne sa bdelosť rozširuje tak, že sa postupne stane spontánnym stavom, kedy čokoľvek príde je uvedomené, bez toho, aby pri tom bolo treba vynakladať nejaké úsilie alebo snahu, proste je to prirodzený stav bdelosti, uvedomovania si. Tak napríklad ako vodič v aute, keď začína, má problémy sa udržať na ceste a ešte k tomu vedieť kde je radiaca páka a vnímať to čo mu hovorí inštruktor a ešte vnímať značky - to mu pripadá ako nadľudský výkon. A skúsený vodič, tým že si vypracuje tie zručnosti a bdelosť, ktoré sú potrebné k riadeniu, je schopný súbežne vnímať veľa vnemov, ktoré sú pre tú chvíľu dôležité. Takže zároveň dokáže šoférovať, radiť rýchlosť, sledovať značky, sledovať okolie, či mu niekto nechce skočiť do cesty, hovoriť so spolujazdcom, v extrémnejších prípadoch telefonovať, jesť a zároveň ešte vnímať zvuk motora či je v poriadku, proste tá bdelosť sa spontánne rozšíri na to čo je v tej chvíli. To znamená, že bdelosť v tom praktickom zmysle umožňuje človeku fungovať lepšie na tejto zemi, pretože je všímavejší a vníma veci také, aké sú. Nie je zahrabaný v myšlienkach a teda sa mu nemôže stať, že napríklad keď šoféruje auto, že prepočuje že sa s autom niečo deje, že začalo vydávať nejaký čudný zvuk. Lebo keď je bdelý, prítomný, tak to vníma, môže zastaviť a vadu odstrániť a nemusí kvôli tomu havarovať. Ale človek, ktorý je v tej chvíli stratený v mysli, alebo pohltený sledovaním okolia, tak tá bdelosť z tej roviny sluchu sa stiahne a v tú chvíľu nepočuje, ten zvuk pre neho neexistuje a môže to mať za následok to, že človek havaruje. A to isté v živote- bdelosť by mala človeku umožniť zdravé, rozumné fungovanie na tejto zemi.
A tie prehlbujúce sa stupne bdelosti nás vedú do oblastí, ktoré sa nazývajú duchovné. Vlastne hneď na začiatku s bdelosťou začíname pracovať ako s cieľom - bdelosť sama o sebe je cieľom a my sa ju musíme naučiť znova používať a pochopiť čo je tá bdelosť a čo je tou prítomnosťou. Z tej prítomnosti vidíme strašne málo, iba zlomok. A pokiaľ nie sme bdelí, tak nemôžeme celý obsah prítomnosti vôbec zaznamenať a nemôžeme pochopiť jej význam a obsah. Môže to byť dosť šokujúce prekvapenie keď po prvý krát uvidíme, čo je prítomnosť čo sa deje práve teraz, čo to je. Keď to uvidíme, pochopíme, tak to môže úplne zmeniť náš pohľad na náš život, na seba, na svet.
O: Aký je zjavný profit, pre človeka, ktorý v sebe rozvíja bdelosť a tiež profit pre svet. Je z toho nejaký zjavný prospech?
R: To už som načrtol. Ide o to, že človek potom dokáže v tom svete fungovať zdravo, rozumne a racionálne. Lebo veci vidí také aké sú. Nevidí ich také, aké by ich chcel vidieť, alebo naopak nechcel, ale vidí ich tak ako sú. Každý si určite môže posúdiť to, čo má v mysli- aké má problémy z detstva. Každý človek má nejaké traumy, nejaké boľavé miesta. Niektoré tie boľavé miesta sú veľmi boľavé a myseľ funguje takým spôsobom, aby nás ochránila pred tou bolesťou, vedie nás k tomu to boľavé uzatvárať, schovať, niečím zaobaliť. Buď tomu začneme dávať iné mená, začneme to nazývať a vidieť ináč, ako to v skutočnosti je, aby sme si to spríjemnili, aby sme si to ospravedlnili aby to pre nás bolo niečo iné. Alebo to úplne potlačíme, úplne to odsunieme z našej vedomej zložky mysle. Akoby to pre nás prestane existovať. V tú chvíľu je to úľava, ale z dlhodobejšieho pohľadu je to ten najväčší problém, lebo tá potlačená sila sa dostane do podvedomia a z podvedomia začne určovať celý náš život a my potom ani nie sme schopní zachytiť, čo nás to tak obmedzuje, čo spôsobuje ten strach, to napätie. Preto, že sme to odstránili, že sme to dlhú dobu nechceli vidieť. A to sú mechanizmy, ktoré sú úplne bežné, ktoré má každý, akurát každý ich má v inej oblasti a v inej sile, ale má ich každý. A tá bdelosť funguje tak, že nás vedie práve k tým boľavým miestam, aby sme ich videli, aby sme ich začali správne pomenovávať, neuhýbali pred nimi, ani si ich nepozlacovali, nevylepšovali, proste videli ich také, aké sú. Lebo ovládať a manipulovať nás môže iba niečo čo nepoznáme, čo nechápeme. Akonáhle to spoznáme a pochopíme tak už tá moc, ktorú sme tomu dali sa stráca a my si berieme naspäť tú slobodu v danej veci. Tá vec už nemá nad nami moc nás riadiť, ovládať a my získavame nadhľad a moc riadiť tú situáciu. Dokázať sa v nej uvoľniť, oslobodiť, vidieť to ináč. Pokiaľ to na človeka pôsobí z podvedomia, nemáme tú možnosť, sme obmedzení a vlastne ani netušíme čo sa poriadne deje. Takže toto je určite veľký osobný prínos meditácie, ktorý sa nám bezprostredne ponúka.
So širšieho pohľadu, neviem ako kto, ale ja som to osobne cítil, že najväčší problém na tejto planéte som ja, a že keby som nebol, tak sa stratí obrovské množstvo problémov, bolesti, ktorú spôsobujem ľuďom a ktoré sú viazané s mojou osobou. Tým ako človek žije a udržuje si stále isté vzorce a mechanizmy, tak stále vytvára nejaké vibračné pole nejakej bolesti a problémov, ktoré sa šíria stále ďalej, a ovplyvňujú človeka. Ako sa hovorí, že zamávanie krídel motýla v Kalifornii spôsobí tým dominovým efektom a postupným prenosom tej sily napríklad tajfún niekde v Ázii. Niečo podobné funguje aj na úrovni mysli – to čo vysielame do svojho okolia to ovplyvňuje ľudí okolo nás a vôbec prostredie okolo nás. Tak vlastne šírime niečo zo seba, niečo čím sa práve zaoberáme, posielame to ďalej, dávame to ľuďom, je to akoby náš dar celku. Pokiaľ je ten dar zlý, negatívny, pokiaľ prežívame niečo ťažké, tak tým sťažujeme už aj tak ťažkú situáciu druhých ľudí. Pozitívny dar je, že sa človek začne chápať, že sa začne oslobodzovať, začne v sebe nachádzať oblasti pokoja, mieru, láskyplnosti. A že začne vidieť, že problémy, ktoré má, sú úplne univerzálneho rázu, že ich má každý, že každý podlieha nejakému utrpeniu a bolesti, že každý túži po šťastí. Je na tom človeku, aké metódy k nájdeniu toho šťastí používa. Či používa metódy obratné či neobratné. Tie neobratné ubližujú jemu aj okoliu. Tie obratné zas slúžia pre prospech celku aj tomu človeku samotnému. Ale najskôr musíme byť nad tou vecou, musíme tú vec dokázať vidieť správne takú aká je. Lebo inak nevieme či konáme dobre alebo zle, proste preto, že sme v tej veci ponorení, sme v nej ponorení citovo, emočne, myšlienkami, sme v nej nejakým spôsobom angažovaní. Akonáhle sa z tej veci vytiahneme do čistého videnia, dokážeme jednať slobodnejšie a prospešnejšie pre celok.
O: Súčasťou praxe Cesty Bdelosti, je aj rozvoj milujúcej láskavosti. Môžeš nám povedať niečo o dôvode prečo rozvíjať milujúcu láskavosť, o samotnej praxi a o plode tejto praxe?
R: Milujúca láskavosť, alebo to čo sa v kresťanstve volá láskou a v buddhizme súcitom , rozvíjanie pozitívneho, kladného citového náboja. Ale čo je naozaj láska alebo súcit sa slovami vyjadriť nedá, tak ako sa nedá vyjadriť čo je vedomie prítomnosti, alebo čo je Boh- sú to synonyma. Je to pohľad na bdelosť iba z iného uhlu. Bdelosť, ak by sa praktikovala čisto ako technická metóda, bez toho aby sa dopĺňala rozvíjaním láskyplnosti alebo súcitu, by v podstate ani nemohla fungovať sama osebe. Človek aby mohol byť bdelý a nezaujate vidieť všetko to čo prichádza do vedomia, tak to musí byť schopný všetko prijímať, akceptovať- či je to dobré, alebo zlé. Či už má z toho strach alebo je mu to naopak príjemné, musí byť schopný prijímať všetko čo sa objavuje. To je práve najlepšie z postoja láskyplnej otvorenosti voči všetkým javom, ktoré sa objavujú. Vlastne tá bdelosť by sa dala vyjadriť slovami, že to je jedno veľké ÁNO životu. Život, pokiaľ mu to dovolíme samozrejme, nás učí najlepšie ako nás je vôbec kto schopný učiť. Žiadny človek nás nemôže toľko naučiť ako život sám, ale musíme byť voči nemu otvorení a musíme všetky situácie ktoré prichádzajú vnímať s úplnou otvorenosťou srdca a s neustálou primárnou zvedavosťou ako má malé dieťa, ktoré očakáva každý nový okamžik so zvedavosťou čo to prinesie, aký bude ?
Láskyplnosť práve toto umožňuje. Človek vníma svet veľmi zafarbene, podľa toho ako sa cíti v mysli, aké má pocity, naladenie. Ak má zlú náladu tak je schopný vnímať aj to najpozitívnejšie v živote ako niečo čo ho ohrozuje, niečo deprimujúce a zlé. Zas naopak, ak je naladený pozitívne, láskyplne, je schopný akceptovať i situáciu, ktoré by ináč preňho znamenala totálnu katastrofu. Dá sa to nazvať aktuálna karma - niečo čo je tu primárne- naladenie mysle a to určuje akým spôsobom prežívame svet, akým spôsobom prežívame realitu okolo nás. Láskyplnosť práve umožňuje byť neustále otvorený, byť pružný a prijímať pomoc od sveta, aby sme sa dokázali oslobodzovať od svojich predstáv a zatuhnutých, vychodených koľají v živote. Pokiaľ sa láskyplnosť praktikuje pravidelne a pestuje sa nie len ako nejaká technika, ale ako trvalý postoj mysle, to znamená, že sme schopní láskyplnosť pociťovať a vyžarovať kedykoľvek si na to spomenieme- to spôsobuje spätne to, že sa ukľudní myseľ. Hovorí sa, že podstata mysle, alebo podstata človeka- to, čím skutočne je, je čistá blaženosť, alebo radosť. Tá radosť sa objavuje v človeku práve vo chvíli, keď nie je prítomná žiadna túžba. A zas túžba nie je prítomná vo chvíli, kedy máme pocit dostatku. A ten pocit dostatku máme z naplnenia, z láskyplnosti. Takže vo chvíli, kedy opustíme túžbu je to stav bez akejkoľvek žiadostivosti a okamžitým výsledkom je radosť, naplnenie a zas tá radosť je iný aspekt lásky. Takže k láske sa dá dostať rôznymi spôsobmi. Dá sa k nej dostať rozvíjaním láskyplnosti- kedy zámerne myslíme na druhé bytosti, myslíme na situácie, kedy sme prežívali lásku a ten citový náboj, to naladenie ako keby odfiltrujeme od situácie, ktorá nám lásku v našej predstave spôsobila a uchováme si iba ten cit. Ten potom rozširujeme na seba, na svojich blízkych, ale aj na ľudí, ktorých radi nemáme, s ktorými máme nejaké zlé skúsenosti a snažíme sa to rozširovať ďalej, donekonečna.
Láska sama o sebe je prvok, ktorý udržuje všetko pokope. Je to niečo čo spája, spojujúci prvok celého sveta, vesmíru, je láska. Ten najvyšší stav o aký sa v meditácii usiluje, je stav jednoty, kedy prezrieme ilúziu vlastného oddeleného ja, nejakej oddelenej jednotky, ktorá tu žije svoj vlastný život a všetko ostatné- ľudia naokolo, veci, celý svet sú niečo druhého, niečo od nás odlišného. A to vlastne spôsobuje všetku našu snahu niečo si z toho druhého „urvať“ , niečo získať pre seba, aby sme sa sami cítili lepšie, aby sme sa cítili šťastní. Touto snahou získať zvonku niečo pre seba, sa stále čím ďalej tým viac od celku oddeľujeme, lebo z neho chceme niečo sami pre seba. Ten pocit oddelenosti sa stále prehlbuje, a láska alebo súcit je práve vec, ktorá nás s tým celkom dokáže zas spätne spojiť. Keď si dokážeme uvedomiť to, čo všetkých ľudí, alebo dokonca všetky bytosti na tomto svete spája, tak sú to tie negatívnejšie veci- bolesť, utrpenie, neuspokojivosť tohoto sveta. Keď sa na to naladíme, že trpia všetci- že rovnakú bolesť prežívajú úplne všetci, nech už sú vysoko postavení alebo sú to tí najnúdznejší z biednych- tak všetci prežívajú rovnakú túžbu zakúšať šťastie, naplnenie, nejaké uspokojenie. A hľadajú to a snažia sa to urvať sami pre seba. A čím viac po tom siahajú, tým viac sa od toho oddeľujú, zaplietajú sa do túžby a túžba je opakom nežiadostivosti – o ktorej sme si hovorili, že pokiaľ je prítomná nežiadostivosť, tak výsledkom je šťastie, radosť. Ako v príbehu s opicou, hovorí sa, že opica je chytaná na lep- chytí sa, prilepí sa jednou rukou, lebo sústo, ktoré je dané ako návnada jej pripadá lákavé, potom tam siahne druhou rukou aby sa oslobodila, potom nohou, potom ďalšou nohou, nakoniec sa snaží odtlačiť hlavou až to skončí tak, že sa prilepí úplne. S človekom je to úplne rovnaké- je nejaký objekt, o ktorom si myslí, že mu prinesie šťastie, tak po ňom natiahne ruku, získa nejaké krátkodobé uspokojenie, potom sa dostaví to, že to uspokojenie začne miznúť, začne chabnúť. A je úplne prirodzenou vlastnosťou mysle, siahnuť po tom a chcieť to z toho znova. Aby tá vec, ten človek nám to šťastie, uspokojenie dal. Takže potom siahame ešte viac, chceme to ešte viac, zvyšujeme tú túžbu, zvyšujeme ten nárok na to, ten tlak, alebo to naopak hľadáme ešte niekde inde. Takže chceme ako keby ešte viac. A ten tlak tej túžby sa neustále zvyšuje, neustále zvyšuje a tým narastá pocit oddelenosti a neuspokojivosti a vnútornej prázdnoty. Začíname si uvedomovať, že už sme do toho totálne zalepení celí a nevieme ako sa z toho dostať, lebo tá túžba byť šťastný je tu neustále prítomná. Ale ak sa naladíme na to že to šťastie.. po tom túži každý. Nebudeme si to šťastie vo svete vydobýjať sami pre seba, ale pokúsime sa to šťastie dávať, miesto toho aby sme si ho brali, ho budeme dávať. Seba dáme akoby stranou a všetko čo budeme robiť, budeme robiť so zámerom, že to je pre celok. Nemusí to byť pre druhých, ale pre celok. Pre niečo, čo nás presahuje- môže to byť konkrétne, adresné zamerané na nejakého človeka a zároveň to môžeme nechať úplne otvorené, že všetko čo robíme pôsobí pre dobro celku bez toho aby sme si to uvedomovali. A je lepšie o tom ani nevedieť, nebyť nejakým prvoplánovým páchateľom dobra, ktorý si na tom potom spätne veľmi zakladá a očakáva nejakú spätnú reakciu, že keď on niečo dá tým druhým, že za to aspoň získa nejaké ohodnotenie, ocenenie od toho druhého, uznanie, alebo čokoľvek iného. V tom je prospechárstvo, to potom človek robí dobrý skutok, alebo jedná súcitne, láskavo preto, aby sám získal to šťastie, aby sám získal ten dobrý pocit. A to nie je ten správny postoj. Ten správny postoj je dávať a nepozerať na to, čo sa človeku dostáva naspäť. Či z toho naozaj niečo máme, aj keď to niečo je len dobrý pocit, že konáme dobro, ani to by tam nemalo byť. Malo by sa dávať bez toho, že sa pozeráme na ten pomyselný zisk z toho. Potom tá myseľ môže takto oklamať sama seba, pomocou toho súcitu, láskavosti, toho dávania, seba odsunie stranou, myslí si, že tým dosiahne nejaké šťastie, ale vlastne seba odsunie stranou a tým umožní, aby to čo tu je v tej prítomnosti, v tej bdelosti, aby samo zaujalo to uvoľnené miesto. Takže tá myseľ, ktorá sa u normálneho človeka zubami, nechtami snaží udržať pri živote, snaží sa byť tým hlavným hnacím motorom v živote človeka, sa týmto súcitným, láskyplným jednaním odsunie stranou. Myslí si, že tým niečo získa, ale je to lesť, myseľ sama na seba ušije lesť a výsledkom je to, že sa oslobodíme od mysli, že myseľ sa stáva naším nástrojom a už nie je tým, čo ovláda náš život a všetko naše správanie. A už nás neovláda nevedome, dokážeme ju používať ako nástroj a dokážeme ju odložiť, keď ju nepotrebujeme.
O: Ďalšia prax ku ktorej vedieš ľudí na seminároch, je cvičenie, vedomé dýchanie vnútornej životnej sily. Mohol by si nám povedať niečo o tejto praxi?
R: Práca so životnou silou je v podstate podporná technika, ktorá podporuje očistu mysle, ktorá prebieha aj tou bdelosťou a umožňuje nám vyťahovať z podvedomia veci, ktoré inak nevidíme. To je jedna stránka veci a tá druhá je, že pracujeme s tvorivým aspektom, s tým čo je v pohybe, tým čo vibruje celým svetom, čo je tou jeho energetickou podstatou a snažíme sa na to vo svojom tele naladiť. Vnímať energiu tela dokáže každý, kto sa iba trocha dokáže na chvíľku skľudniť a sústrediť sa na telo a pociťovať čo sa v ňom deje- tak už pociťuje nejakú úroveň, nejakú rovinu energie tela. Z vyššieho pohľadu, životná sila alebo energia nie je ničím iným ako bdelosťou, vedomím v pohybe - rozvibrovaná bdelosť, rozvibrované vedomie. Takže sa na to môžeme pozerať takto a môžeme to používať nielen k očiste ale aj k nabíjaniu tela touto energiu a uvoľňovanie rôznych blokov a celkovo k oživeniu a presvetleniu celého tela.
Oproti tej samotnej bdelosti, už je to trochu niečo iné, lebo tu už musíme používať predstavivosť. U bdelosti – na ceste bdelosti, pracujeme s tým čo máme priamo pod nosom, teraz v tomto okamžiku. S tým pracujeme, učíme sa na tom a rastieme na tom. Nemusíme prijať žiadny názor, nemusíme ničomu veriť. Je to priama skúsenosť, pracujeme iba s tým, čo teraz aktuálne máme, čo teraz zažívame, čo sme schopní vnímať. Nič iné nás nezaujíma. Nezaujíma nás nejaký boh, nezaujíma nás nejaká božská bytosť alebo čokoľvek iného, ale to čo teraz máme. Priamo s tým pracujeme a snažíme sa nájsť spôsob ako s tým, čo teraz zažívame, zachádzať a uvedomovať si takým spôsobom, aby sme dokázali byť slobodní a plne otvorení voči všetkému. A až z tejto roviny sme potom schopní riešiť také otázky ako či ten Boh existuje, či nejaká božská bytosť tu je, ale to už potom jednáme úplne z inej roviny, nie z toho, že nám niekto niečo povie a my tomu veríme a pridáme si k tomu nejakú svoju skúsenosť, ktorá by do tej kategórie mohla patriť a ktorá nám to akoby potvrdzuje. Ale je to vlastne slepá dôvera v niečie slová. Či už ten človek bol osvietený alebo nebol, proste dôverujeme informácii z druhej ruky. Nedôverujeme tomu, čo máme teraz, bezprostredne v tento okamžik. Hovorí sa, že Boh je vo všetkom a všadeprítomný. To znamená, že ho môžeme nájsť práve v tomto prítomnom okamžiku. Nemôžeme ho nájsť v spomienkach ako sa mnohí snažia, že ho hľadajú v svätých knihách a nejakých „rceních“ ktoré niekto, niekedy o Bohu povedal- aj tam sa ho snažíme nájsť, ani ho nemôžeme nájsť v predstavách- ako keby v budúcnosti- že sa chytíme nejakej spomienky a vypredstavujeme si ako ten Boh vyzerá, a ideme za tou ideou- to potom nie je Boh, potom sa usilujeme o nejakú svoju predstavu, alebo predstavu niekoho iného- smerujeme niekam do budúcnosti, ktorá neexistuje. Jediné čo existuje a bude vždy existovať je teraz, je to prítomný okamžik a jedine v tom môžeme Boha nájsť. A je na nás aby sme to Teraz- tú našu priamu skúsenosť toho, čo práve v túto chvíľu prežívame boli schopní svojou bdelosťou a všímavosťou preskúmať a uvidieť takú aká naozaj je. A potom môžeme povedať, či ten Boh naozaj je, alebo nie je. Ale keď si budeme život zakladať na tom, že nám niekto niečo povie, tak vždy to naše poznanie bude z druhej ruky- a to je nanič. Poznanie alebo poznať niečo , znamená priamo to žiť. Nielen tomu veriť, alebo spoliehať na to, že to povedal niekto osvietený, neustále by sme mali mať kritického ducha, všetko čo sa k nám dostane, by sme sa mali snažiť preskúmať, podrobiť to skúške, sami si to vyskúšať, či to je naozaj pravda alebo nie. A preskúmať to môžeme tak, že to priamo prežijeme, je to tá priama skúsenosť.
Takže keď sa vrátime k tej práci so životnou silou, tak to často skĺzne k tomu, že sa človek vrhne do ríše predstavivosti a ľudská predstavivosť u mnohých funguje úplne neuveriteľným spôsobom takže si môžeme napredstavovať neobmedzené množstvo svetiel, farieb a všetkého možného. Do určitej miery tá skúsenosť reálna je a do určitej miery v tom funguje myseľ. Takí tí významní majstri, ktorí išli cestou sily a mali veľa takýchto farebných skúseností mali takú povahu- boli to veľmi aktívni ľudia a mali aktívnu myseľ- to znamená, že potom keď prišli na stezku, myseľ sa potrebovala nejakým spôsobom prejavovať. Potrebovala fungovať a keď bola uzavretá do duchovnej praxe, tak sa začala prejavovať práve tými rôznymi prejavmi sily, ale potom to duchovno určite nie je. Takže tam je taká jemná hranica, aby človek neskĺzol do nejakej predstavivosti čo všetko prežíva a ako je blízko nejakému najvyššiemu stavu, splynutiu so svetlom a ja neviem s čím... ale stále by sme sa mali snažiť udržiavať sa v prítomnosti a zameriavať sa na energiu tak ,ako ju naozaj cítime, ako ju prežívame. Tá energie je tiež v prítomnosti, nie je v mysli, nie je v nejakej predstave a my sa takto priamo a bezprostredne zameriavame na túto energiu, tak to zároveň prepájame s vedomím, s bdelosťou a pracujeme s niečím reálnym, s niečím čo tu naozaj teraz je.
Takže to slúži k očiste mysli a k nabíjaniu tela a všetkých energetických centier ktoré sa v tele nachádzajú.
O: Deň seminára si rozdelil na dlhšie meditačné bloky, v ktorých sa strieda pol hodina meditácie v sede, v kľude a pol hodina meditácie v chôdzi. Dokonca v niektoré dni si zaviedol úplnú maunu- čo je úplné ticho reči a mysle. Môžeš nám povedať prečo si dal na toto dôraz a aký efekt to má spôsobiť?
R: Niektoré druhy meditácie môžu viesť k tomu, že človeka úplne odpoja od prežívania vlastného tela, prežívania sveta a smerujú k popieraniu, sú metódou, ktorá vylučuje, všetko čo nie je naším hľadaným cieľom musíme vylúčiť, aby sme sa mohli zamerať čisto na ten cieľ. Lenže z praktického pohľadu je to dosť nepraktické, lebo to je neudržateľné v bežnom živote. Sú to techniky, ktoré používajú pre meditačnú prax hlavne koncentráciu. A keď porovnáme koncentráciu a bdelosť, tak koncentrácia je ako reflektor zameraný na jeden bod. Všetko ostatné je v tme a to svetlo svieti iba do jedného bodu. A bdelosť je svetlo, ktoré mieri do všetkých strán. Je to otvorené svetlo, ktoré nie je namierené na jedno miesto. Koncentrácia je metóda potlačovania, vylučovania, odmietania niečoho na úkor niečoho iného a bdelosť je naproti tomu cesta priama, veľké „ÁNO“ celku tohoto života. To znamená, že aj v rovine duchovnej ako aj v rovine svetskej, v rovine sveta - je v meditácii bdelosti všetko považované za jeden celok, za nedeliteľný jeden kus. Pokiaľ človek praktikuje koncentráciu, zájde na nejaký seminár, kde sa touto praxou zaoberá, potom keď sa vráti zo seminára väčšinou je výsledok taký, že je úplne mimo a trvá mu týždeň než je schopný v tom svete fungovať. Je to veľký vnútorný rozpor, nevie ako má fungovať s ľuďmi aby ho to neodvracalo od jeho cieľa, nevie akým spôsobom vo svete žiť tak, aby o to, čo tam získal tím že všetko odložil a zameral sa iba na ducha, neprišiel. Je to taký neustály vnútorný boj - ako to urobiť, ako to všetko čo nám v meditácii prekáža, čo je proti tej meditácii - akým spôsobom sa z toho dostať, ako sa z toho vyhrabať aby sme zakúšali iba tie dobré stavy, o ktoré usilujeme. Bdelosť funguje na tom princípe, že čokoľvek sa v tej chvíli, kedy sa o bdelosť pokúšame objaví - to všetko je súčasťou meditácie - to znamená, že čokoľvek sa objaví je meditáciou. Bdelosť by sa mala stať prirodzenosťou - spontánnosťou ako sme si hovorili s tým vodičom v aute, zo začiatku je ťažké zvládnuť, uvedomovať si napríklad iba svoj dych, ale postupnou praxou, tým že bdelosť používame, naša schopnosť byť bdelým rastie. A začne sa až prekvapivo rozširovať a my sme naraz schopný vnímať niekoľko vecí naraz, sme schopní vnímať aj príčiny, nielen prejav. Napríklad sa pohneme, ale už vidíme pred tým i ten zámer sa pohnúť a prečo sa vlastne chceme pohnúť. A takto dokážeme potom vidieť aj do mysli, aké sú príčiny toho ako sa práve cítime. Takto môžeme ísť vlastne po jednej skúsenosti a môžeme sa dostať cez úplný reťazec ďalších príčin, ktoré to prvotné uvedomenie si niečoho - nejakej myšlienky alebo pohybu mysli spôsobili, dokážeme ísť až úplne ku koreňu toho. Dostavujú sa série vhľadov, dokážeme začať chápať, akým spôsobom funguje svet, akým spôsobom funguje naša myseľ a ako sme tou mysľou veľmi obmedzení. Čiže pokiaľ používame bdelosť, zo života nič nevylučujeme. Ako hlavný meditačný predmet sa používa, alebo to na čo sme primárne sústredení, napríklad dych, ale nie je to štýlom koncentrácie, že musíme za každú cenu udržať čo najbedlivejšie pozornosť na dychu. Dych je pojítkom, ktoré nás spája s prítomnosťou. Musíme byť stále sústredení na prítomnosť. Je to ako keď kráčame po schodoch a jednou rukou sa ľahko dotýkame zábradlia. To zábradlie sa dá prirovnať k dychu. To znamená, že keď ideme po schodoch zamyslíme sa, zakopneme, tak to zábradlie slúži na to, že sa zachytíme, že nespadneme, že nás to vráti do reality. Neustále nám to pripomína buď tu, buď bdelý. Takže my sa sústredíme na dych a kedykoľvek sa objaví v poli pozornosti čokoľvek silnejšieho ako práve uvedomenie si výdychu, nádychu alebo dychovej pauzy, tak si to uvedomíme. Napríklad uvedomujeme si nádych a naraz začujeme zvuk, tak je tu uvedomenie si toho zvuku, potom je tu uvedomenie si myšlienky, ktorá vznikla započutím toho zvuku, potom je tu napríklad chuť ten zvuk ďalej počúvať, je nám to príjemné, je tu uvedomenie si toho, potom akoby nič, tak sa znova vrátime k dychu. Takže je to neustálé sprítomňovanie sa. Vždy je tu jeden prevažujúci vnem v našej skúsenosti. Môže to byť dych alebo môže to byť naprosto čokoľvek iného. Aj keď to nevyzerá nejak zrovna ezotericky, duchovne, tak tým že to používame, tak pracujeme priamo s bdelosťou, s vedomím. Je to ako sval, pokiaľ ho používame, tak sval sa stáva pružnejším a silnejším. Tým, že ho nepoužívame, to znamená že nie sme bdelí, tak ta naša bdelosť tiež ochabuje, až úplne zakrnie a my ideme potom na úplného autopilota. Prebehne deň a my poriadne ani nevieme s kým sme sa stretli, čo sme hovorili, čo sme robili cestou do práce a čo sme robili v práci. Jednoducho sme v nejakom spánku, polospánku, stále sme duchom niekde inde, buď sme v spomienkach, alebo sme v predstavách. Ale nie sme v tom, čo prežívame. Takže prax uvedomovania si prítomnosti a uvedomovania si všetkého, čo do prítomnosti vstupuje... a to čo do tej prítomnosti vstupuje je aj to zabudnutie, že zabudneme byť bdelí, zabudneme sa v nejakej myšlienke a po určitej dobe nastane to že - aha zabudol som sa - tak je to uvedomenie si a netrvá dlhšie ako jeden daný okamžik. Zisťujeme čo znamená, keď sa v buddhizme hovorí, že povahou sveta je premenlivosť, nestálosť. Už to nechápeme z toho bežného svetského pohľadu ako pomíjivosť, ktorá nutne v našom živote znamená bolesť, utrpenie, stratu, neustálu stratu niečoho, že sa nemôžeme ničoho pevne chytiť. Pokiaľ sme bdelí, tak tá pomíjivosť v nás naopak spôsobuje rast bdelosti a zvedavosti. Ideme z jedného prítomného okamžiku do druhého a ten duch je úplne otvorený - je to taký zvedavý pohľad - čo bude ďalej, čo bude teraz, čo bude teraz... a je v tom radosť. Nie je to skleslosť, nie je to depresia, z toho že všetko sa mení, že všetko odchádza, ale je v tom úplná otvorenosť a zvedavosť. I to, aby bdelosť mohla fungovať, musí fungovať obojstranne. Na jednej strane je tu otvorenosť, to uvedomenie si toho, čo je obsahom prítomnosti a v tú istú chvíľu musíme to čo si uvedomíme pustiť, nechať to byť, aby sme neskĺzli do toho, že tú bdelosť tvoríme mysľou. To by sme si uvedomili sediace telo a tú predstavu sediaceho, dýchajúceho tela by sme si zakonzervovali do mysli tú by sme si držali a mali by sme pocit že meditujeme, že sme bdelí. Ale to nie je bdelosť v tom pravom slova zmysle. To je potom udržovanie nejakej spomienky, nejakej predstavy o bdelosti. Bdelosť je naozaj plynutie s každým okamžikom. Je to ako prúd rieky. A my sa musíme naučiť takto plynúť. A keď sa to naučíme, tak zistíme, že tá pozornosť je tu neustále, a nie je potreba do nej akýmkoľvek spôsobom zasahovať. Čo je potreba, je byť bdelý a neustále sa k tej bdelosti vracať. A uvedomíme si, že bdelosť môžeme mať takto celý deň, bez toho aby tam bolo čokoľvek, čo by nás vyrušovalo. Pretože všetko je obsahom tohoto prítomného okamžiku –objaví sa to a v nasledujúcom okamžiku to mizne a už to zas nahradí niečo iného. Takže pokiaľ je tá prax takto zámerne rozdelená, že sú tam kratšie meditácie, tak nedôjde k tomu, že si vytvoríme návyk na to, že meditácia je určitý stav otupenia, odpojenia sa od sveta, od reality. Je tam fáza kľudu, kedy sa dostaneme do určitej hĺbky bdelosti, do určitej hĺbky uvedomovania si toho, čo je obsahom prítomnosti. A potom nasleduje rovnaký časový úsek chôdze, to znamená nejaké pohyby, aktivita. A to nás núti rozšíriť to na pohyb, rozšíriť to viac v ústrety tomu bežnému životu. A nerobíme taký rozdiel medzi tým, že naozaj formálne meditujeme, lebo už sa pohybujeme, už je to niečo mimo tú formálnu meditáciu. Takže tá meditácia, tá bdelosť má potom tendenciu prerastať do toho života, stane sa to potom pre nás ako keby vlastnosťou, niečím bežnejším, nie niečím, čo je obmedzené do kratšieho časového úseku, kedy si sadneme a sme v kľude. A ten časový úsek, dni, kedy sa zámerne nehovorí je tam zámerne vložený preto, aby sme pochopili ako fungujeme, ako funguje naša myseľ a ako neustále máme tendenciu utekať od prítomnosti, utekať sami od seba a tú prítomnosť si niečím skrášľovať, niečím si ju meniť. My máme neustále pocit, že tam niekde v budúcnosti, alebo niekde v našej predstave je niečo, čo je lepšie ako to, čo je práve teraz. A neustále sa za tým ženieme. Tá meditácia, kedy iba sedíme, chodíme, sme bdelí a ešte naviac nerozprávame, nás vedie k tomu, aby sme boli sami so sebou, aby sme neutekali, aby sme videli ako v sebe zažívame nutkanie hovoriť čiste iba preto, aby sa niečo dialo. Aby sme nezažívali to, čo práve zažívame. Aby sa dialo niečo iné. A môžeme si potom uvedomiť, ako vlastne iba zlomok toho, čo za deň povieme je nevyhnutné. Že všetko ostatné je balast ktorým zakrývame niečo, zakrývame svoju neschopnosť byť v prítomnosti, byť v nej bdelý a uvedomovať si čo sa práve deje. A môže nám to tiež ukázať ďalšiu charakteristiku, o ktorej hovorí buddhizmus, že čo je povahou sveta, nielen tá premenlivosť a pomíjivosť ale aj neuspokojivosť- to, že nič z tohoto sveta nám nemôže poskytnúť trvalé uspokojenie, naplnenie, šťastie. Že v sebe neustále pociťujeme nejakú nespokojnosť. Chceme niečo iné, chceme niečo lepšie. To môžeme úplne jasne v tej meditácii vidieť. Keď sme dlhšiu dobu v kľude a sme ako keby obmedzení zvonku, tak naraz vidíme, že ten neustály impulz k tomu robiť niečo iné je tu stále prítomný. Tá nespokojnosť s tým čo je, môže to byť drobnosť, ako že niekomu zatelefonujeme, alebo že si niečo prečítame, ideme sa prejsť, ideme s niekým, alebo sa ideme najesť, proste sú to rôzne formy úniku, za všetkými stojí prvotne tá neuspokojivosť, pociťujeme sa nepríjemné, chceli by sme zakúšať to príjemné, chceli by sme mať to šťastie a to je väčšinou impulzom aby sa človek pohol, aby začal rozmýšľať aby začal niečo robiť. A my to môžeme vidieť a môžeme prezrieť celý tento mechanizmus toho čo nás podmieňuje a ako veľmi sme podmieňovaní týmto neustálym smädom, smädom po niečom inom, po niečom lepšom, po nejakom šťastí. A keď to uvidíme tak to môžeme nechať byť. Veľmi to potom zjednoduší život. Už nie sme hnaní akonáhle je tu nejaká myšlienka, nejaký popud, nie je nutné aby hneď nasledovala akcia. Tie popudy k správaniu už vidíme iba ako niečo, čo sa objavuje a čo zase mizne, čo môžeme nechať byť. Pokiaľ si to človek neuvedomí a nenahliadne do toho fungovania, do tej neustálej podmienenosti, do neuspokojivosti, tak to nemôže nechať byť. Keď to vidí, a nechá to byť, v jednom okamžiku, v druhom, tak potom nájde v sebe určitú vnútornú silu, ktorá mu dovolí potom toto nechanie byť, to nutkanie po niečom inom, tak to dokáže aplikovať i v ťažkých veciach, ktoré má v živote. Každý má v živote niečo čo ho veľmi obmedzuje, čo ho veľmi trápi a do čoho spadá vždy úplne automaticky - a s tým sa pracuje najhoršie. Takže my keď sa naučíme nechať byť to nutkanie k zmene s drobnosťami v živote- to sa práve môžeme naučiť v tej meditácii keď nehovoríme, nechávame byť to nutkanie hovoriť, nechávame byť nutkanie sa niečím rozptylovať, proste robíme iba to že sme bdelí. Keď sa naučíme to takto nechať byť, tak zistíme, že máme tú silu to nechať byť a že to môžeme potom aplikovať aj na zásadnejšie otázky nášho života. Máme potom dôveru v seba a dôveru v to, že sa dokážeme dostať nad naše vzorce správania. Takže sú to také laboratórne podmienky v ktorých môžeme lepšie vidieť ako funguje myseľ, ako fungujeme my, čo nás podmieňuje a akým spôsobom môžeme byť slobodnejší a radostnejší.
O: Je prax bdelosti vhodná pre všetkých alebo je na to treba nejaké špeciálne schopnosti a nadanie?
R: Bdelý dokáže byť každý, nič na to nepotrebujeme. To s čím pracujeme je už v tej prítomnosti. Nie je tu žiadny cieľ ktorý je niekde v diaľke, v nekonečnu, je tu ten prítomný okamžik a my máme schopnosť si ten prítomný okamžik uvedomovať. Musíme sa naučiť nepodliehať nedôslednosti a neustále sa vracať, sprítomňovať sa do toho čo je teraz , do toho čo je obsahom toho teraz. Nepodľahnúť odporu voči tomu. Keď sa objaví odpor, objavia sa pochybnosti tak sú to iba momentálne obsahy prítomnosti. Teraz tu sú a o chvíľu tu už nebudú . Žiadna skúsenosť v prítomnosti netrvá dlhšie ako niekoľko sekúnd. Pokiaľ trvá dlhšie, tak nikdy nie je rovnaká. Stále sa mení a ak sa dokážeme nad ňu dostať a vidieť jej premenlivosť, tak sa dokážeme od nej ľahšie oslobodiť. Takže vypestovať si tú schopnosť byť bdelý môže úplne každý. Zo začiatku je nevyhnutné dopriať si dôslednosť a poctivosť v pozorovaní a v každom okamžiku si uvedomovať jednu z tých vecí, ktorá do vedomia vstupuje najjasnejšie. Na žiadnu sa nenalepiť to znamená nezostať s ňou tou pozornosťou ale nechať pozornosť neustále plynúť od jednej skúsenosti ku druhej. Neustále ako keby aktualizovať prítomnosť. A snažiť sa byť dôsledný v uvedomovaní aby sme to naozaj videli, nie aby sme si to nejakým spôsobom pomenovali: „aha, zas ruka ma bolí, to už poznám, to ma bolí stále“. To robí väčšina ľudí a robia to od malička. Iba úplne malé deti majú skúsenosť vnímania bez tohoto balastu- vnútorného komentára k vnímanej skúsenosti. Takže keď dieťa vidí vtáka – vrabca- tak tam nemá „aha to je vták, to je vrabec, to už som videl, to už poznám“ a prejde ho len tak pohľadom a ide k niečomu inému- dieťa to tak nemá. Proste vidí toho vtáka a je to pre neho vnem. A je totálne v prežívaní toho a môže v tom prežívať práve tú radosť preto že to nepomenováva, nezatvára to do nejakej mentálnej formy. Je to pre neho okamžik uvedomenia. Tak isto by sme sa my mali snažiť uvedomovať si v prítomnosti vnem bez týchto konceptov. Keď pôjdeme stále za tieto koncepty, za to pomenovávanie toho, čo si uvedomujeme, tak zistíme, že si ani neuvedomujeme telo, neuvedomujeme si ruku, ale uvedomujeme si vibrácie, nejaké chvenie, tlak, bolesť, teplo, chlad. To sú skôr tie prevažujúce vnemy, ktoré si uvedomujeme. A tak sa dostáva naša bdelosť do hlbších a jemnejších rovín až môžeme potom vidieť, že celý svet, celé naše telo je jednou neustálou vibráciou, že to nie je nič pevného. Je to neustála premenlivosť, ako keby neustále objavovanie sa a miznutie nejakých vnemov. A tým dosť nabúrame našu pevnú predstavu, že my sme tým telom, my sme tou mysľou. Naraz vidíme tú nepodstatnosť toho, že telo a myseľ nemajú svoju vlastnú podstatu, nie sú niečím trvalým. Niečím čo sa dá pomenovať ako Ja, ale sú to jednotlivé uvedomované vnemy, sú to určité vibrácie, pocity. A my zisťujeme, že tá naša sloboda, ktorú sme najprv zažívali ako slobodu od mysle je to sloboda aj od toho prejaveného. Že je to proste hra, je to vodopád vnemov, ktorý sa neustále mení a triešti a my na tom nemusíme toľko ľpieť, lebo vidíme, že sa to stále mení. To sú rôzne roviny, ako môžeme bdelosť prežívať, a tú najzákladnejšiu , že človek je všímavý a uvedomuje si čo sa práve teraz deje- toho je schopný ktokoľvek.
O: Čo bolo pre teba dôvodom, že si súhlasil s ponukou viesť meditačný seminár a zdieľať s ľuďmi svoje skúsenosti s cestou bdelosti a rozvojom praxe láskyplnosti?
R: Sú 2 základné roviny- jedna je tá, že čisto zo sebeckého pohľadu je to prospešné aj pre mňa- ma to určitým spôsobom posúva a veľa ma to učí. A tá druhá rovina je, že nejakým spôsobom som vždy mal problém svoju duchovnú skúsenosť- to čo som prežíval – mať uzavreté čiste sám pre seba. Je tam tlak k tomu, aby som tomu dovolil prúdiť ďalej. Vždy keď som mal tendenciu si to uzatvárať pre seba, tak to spôsobovalo dosť veľkú vnútornú bolesť. Cítil som, že takto to nechcem. Keď som mal prvé skúsenosti hlbšieho uvedomovania sa, a boli sústredené čisto na mňa, akoby v tom nebol zahrnutý svet a tí druhí- tí tam boli akoby omylom dookola a trpeli si v tých svojich zabehaných predstavách a mysliach. Mal som pocit, že takto fungovať nechcem, takúto skúsenosť nechcem- aby som si ja sám zažíval nejaké svoje pomyselné šťastie a tí druhí z toho boli vylúčení. Akoby som vnútorne cítil, že tá skúsenosť by mala zahrnúť všetkých. Takže keď je to zdieľané s druhými tak je to vonkajším vyjadrením vnútornej túžby po jednote a celistvosti so všetkým, so životom ,s celkom. Raz som zažil, že zmyslom života je dávať. I keď z toho najvyššieho pohľadu sa to môže zdať paradoxné lebo človek potom vidí to, že tu nie je on, tu nie je ten čo by mohol dávať. A nie je tu ani nikto iný komu by niečo mohlo byť dávané. To všetko sú nepodstatné javy, ktoré sa objavujú v prítomnosti. A napriek tomu nejakým paradoxom v tom koexistuje to, že zmyslom života je dávať. Takže to potom ani nie je dávanie, ale ako keby spôsob fungovania. Tak asi tým sa to učím, že s tým mám občas problém. To, že to človek vedome zdieľa s inými, tak sa zároveň učí.
Ďakujem za možnosť položiť otázky a nahrať odpovede.
O: V tomto roku si prijal pozvánku a aj viedol už 2 meditačné stretnutia s názvom Cesta Bdelosti. Mohol by si nám trocha povedať o tom, čo bolo zmyslom, obsahom a výsledkom týchto seminárov pre tých, čo sa ich nemohli zúčastniť?
R: Zmyslom bola bdelosť, obsahom bola bdelosť a výsledkom mala byť tiež bdelosť.
O: Bdelosť, pre bežného človeka, ktorý nie je moc skúsený s meditačnou praxou, môže slovo bdelosť vzbudzovať dojem bežného denného bdenia. Čo myslíš ty pod bdelosťou?
R: Bdelosť je prirodzený stav človeka, alebo prirodzený stav fungovania. Jej podstatou je to, že sa o nej nedá nič povedať. Bdelý človek musí byť. Ťažko vysvetlovať, lepšie je si to skúsiť priamo. Ale na úrovni slov sa bdelosť vykladá rôzne. Smery ktoré sa zaoberajú Theravádou a vipassanovou meditáciou nazývajú bdelosť všímavosťou, to je veľmi výstižný termín. Byť plne tu a teraz a byť všímavý k všetkému čo sa v tom teraz objavuje. Bez toho, že to človek hodnotí, bez toho, že to zaraďuje do nejakých kategórií dobré a zlé, ale len si všíma to čo prichádza a zase odchádza. Ničoho sa nedržať, nič nevyhľadávať, ale ani ničomu neklásť odpor, to je bdelosť- normálny stav- vlastne to čo zažíva každý, akurát že nedostatočne bdelo- vedome. Keď ideme autom sme bdelí, keď jeme, sme určitým spôsobom bdelí, ale záleží na tom, keď napríklad robíme jednu vec, napríklad varíme, zároveň môžeme byť bdelí k tomu, čo sa nám odohráva v mysli, ale úplne zabudneme na to, že napríklad pripravujeme nejakú zeleninu, a že sa ešte bavíme s dieťaťom, je tam veľa vecí. V tom prítomnom okamžiku má bežný človek v poli pozornosti strašne málo, veľmi obmedzený výsek a ten je ešte zafarbený väčšinou tým, čo toho človeka obmedzuje, determinuje alebo vymedzuje voči celku. Takže nevidí to, čo je v tú chvíľu, ale vidí to, čo je schopný vidieť, to čo vôbec môže vidieť. No a naučiť sa byť bdelý, to znamená byť všímavý a uvedomelý voči všetkému čo sa objavuje. Začína sa s jednoduchšou všímavosťou voči jednému predmetu a postupne sa bdelosť rozširuje tak, že sa postupne stane spontánnym stavom, kedy čokoľvek príde je uvedomené, bez toho, aby pri tom bolo treba vynakladať nejaké úsilie alebo snahu, proste je to prirodzený stav bdelosti, uvedomovania si. Tak napríklad ako vodič v aute, keď začína, má problémy sa udržať na ceste a ešte k tomu vedieť kde je radiaca páka a vnímať to čo mu hovorí inštruktor a ešte vnímať značky - to mu pripadá ako nadľudský výkon. A skúsený vodič, tým že si vypracuje tie zručnosti a bdelosť, ktoré sú potrebné k riadeniu, je schopný súbežne vnímať veľa vnemov, ktoré sú pre tú chvíľu dôležité. Takže zároveň dokáže šoférovať, radiť rýchlosť, sledovať značky, sledovať okolie, či mu niekto nechce skočiť do cesty, hovoriť so spolujazdcom, v extrémnejších prípadoch telefonovať, jesť a zároveň ešte vnímať zvuk motora či je v poriadku, proste tá bdelosť sa spontánne rozšíri na to čo je v tej chvíli. To znamená, že bdelosť v tom praktickom zmysle umožňuje človeku fungovať lepšie na tejto zemi, pretože je všímavejší a vníma veci také, aké sú. Nie je zahrabaný v myšlienkach a teda sa mu nemôže stať, že napríklad keď šoféruje auto, že prepočuje že sa s autom niečo deje, že začalo vydávať nejaký čudný zvuk. Lebo keď je bdelý, prítomný, tak to vníma, môže zastaviť a vadu odstrániť a nemusí kvôli tomu havarovať. Ale človek, ktorý je v tej chvíli stratený v mysli, alebo pohltený sledovaním okolia, tak tá bdelosť z tej roviny sluchu sa stiahne a v tú chvíľu nepočuje, ten zvuk pre neho neexistuje a môže to mať za následok to, že človek havaruje. A to isté v živote- bdelosť by mala človeku umožniť zdravé, rozumné fungovanie na tejto zemi.
A tie prehlbujúce sa stupne bdelosti nás vedú do oblastí, ktoré sa nazývajú duchovné. Vlastne hneď na začiatku s bdelosťou začíname pracovať ako s cieľom - bdelosť sama o sebe je cieľom a my sa ju musíme naučiť znova používať a pochopiť čo je tá bdelosť a čo je tou prítomnosťou. Z tej prítomnosti vidíme strašne málo, iba zlomok. A pokiaľ nie sme bdelí, tak nemôžeme celý obsah prítomnosti vôbec zaznamenať a nemôžeme pochopiť jej význam a obsah. Môže to byť dosť šokujúce prekvapenie keď po prvý krát uvidíme, čo je prítomnosť čo sa deje práve teraz, čo to je. Keď to uvidíme, pochopíme, tak to môže úplne zmeniť náš pohľad na náš život, na seba, na svet.
O: Aký je zjavný profit, pre človeka, ktorý v sebe rozvíja bdelosť a tiež profit pre svet. Je z toho nejaký zjavný prospech?
R: To už som načrtol. Ide o to, že človek potom dokáže v tom svete fungovať zdravo, rozumne a racionálne. Lebo veci vidí také aké sú. Nevidí ich také, aké by ich chcel vidieť, alebo naopak nechcel, ale vidí ich tak ako sú. Každý si určite môže posúdiť to, čo má v mysli- aké má problémy z detstva. Každý človek má nejaké traumy, nejaké boľavé miesta. Niektoré tie boľavé miesta sú veľmi boľavé a myseľ funguje takým spôsobom, aby nás ochránila pred tou bolesťou, vedie nás k tomu to boľavé uzatvárať, schovať, niečím zaobaliť. Buď tomu začneme dávať iné mená, začneme to nazývať a vidieť ináč, ako to v skutočnosti je, aby sme si to spríjemnili, aby sme si to ospravedlnili aby to pre nás bolo niečo iné. Alebo to úplne potlačíme, úplne to odsunieme z našej vedomej zložky mysle. Akoby to pre nás prestane existovať. V tú chvíľu je to úľava, ale z dlhodobejšieho pohľadu je to ten najväčší problém, lebo tá potlačená sila sa dostane do podvedomia a z podvedomia začne určovať celý náš život a my potom ani nie sme schopní zachytiť, čo nás to tak obmedzuje, čo spôsobuje ten strach, to napätie. Preto, že sme to odstránili, že sme to dlhú dobu nechceli vidieť. A to sú mechanizmy, ktoré sú úplne bežné, ktoré má každý, akurát každý ich má v inej oblasti a v inej sile, ale má ich každý. A tá bdelosť funguje tak, že nás vedie práve k tým boľavým miestam, aby sme ich videli, aby sme ich začali správne pomenovávať, neuhýbali pred nimi, ani si ich nepozlacovali, nevylepšovali, proste videli ich také, aké sú. Lebo ovládať a manipulovať nás môže iba niečo čo nepoznáme, čo nechápeme. Akonáhle to spoznáme a pochopíme tak už tá moc, ktorú sme tomu dali sa stráca a my si berieme naspäť tú slobodu v danej veci. Tá vec už nemá nad nami moc nás riadiť, ovládať a my získavame nadhľad a moc riadiť tú situáciu. Dokázať sa v nej uvoľniť, oslobodiť, vidieť to ináč. Pokiaľ to na človeka pôsobí z podvedomia, nemáme tú možnosť, sme obmedzení a vlastne ani netušíme čo sa poriadne deje. Takže toto je určite veľký osobný prínos meditácie, ktorý sa nám bezprostredne ponúka.
So širšieho pohľadu, neviem ako kto, ale ja som to osobne cítil, že najväčší problém na tejto planéte som ja, a že keby som nebol, tak sa stratí obrovské množstvo problémov, bolesti, ktorú spôsobujem ľuďom a ktoré sú viazané s mojou osobou. Tým ako človek žije a udržuje si stále isté vzorce a mechanizmy, tak stále vytvára nejaké vibračné pole nejakej bolesti a problémov, ktoré sa šíria stále ďalej, a ovplyvňujú človeka. Ako sa hovorí, že zamávanie krídel motýla v Kalifornii spôsobí tým dominovým efektom a postupným prenosom tej sily napríklad tajfún niekde v Ázii. Niečo podobné funguje aj na úrovni mysli – to čo vysielame do svojho okolia to ovplyvňuje ľudí okolo nás a vôbec prostredie okolo nás. Tak vlastne šírime niečo zo seba, niečo čím sa práve zaoberáme, posielame to ďalej, dávame to ľuďom, je to akoby náš dar celku. Pokiaľ je ten dar zlý, negatívny, pokiaľ prežívame niečo ťažké, tak tým sťažujeme už aj tak ťažkú situáciu druhých ľudí. Pozitívny dar je, že sa človek začne chápať, že sa začne oslobodzovať, začne v sebe nachádzať oblasti pokoja, mieru, láskyplnosti. A že začne vidieť, že problémy, ktoré má, sú úplne univerzálneho rázu, že ich má každý, že každý podlieha nejakému utrpeniu a bolesti, že každý túži po šťastí. Je na tom človeku, aké metódy k nájdeniu toho šťastí používa. Či používa metódy obratné či neobratné. Tie neobratné ubližujú jemu aj okoliu. Tie obratné zas slúžia pre prospech celku aj tomu človeku samotnému. Ale najskôr musíme byť nad tou vecou, musíme tú vec dokázať vidieť správne takú aká je. Lebo inak nevieme či konáme dobre alebo zle, proste preto, že sme v tej veci ponorení, sme v nej ponorení citovo, emočne, myšlienkami, sme v nej nejakým spôsobom angažovaní. Akonáhle sa z tej veci vytiahneme do čistého videnia, dokážeme jednať slobodnejšie a prospešnejšie pre celok.
O: Súčasťou praxe Cesty Bdelosti, je aj rozvoj milujúcej láskavosti. Môžeš nám povedať niečo o dôvode prečo rozvíjať milujúcu láskavosť, o samotnej praxi a o plode tejto praxe?
R: Milujúca láskavosť, alebo to čo sa v kresťanstve volá láskou a v buddhizme súcitom , rozvíjanie pozitívneho, kladného citového náboja. Ale čo je naozaj láska alebo súcit sa slovami vyjadriť nedá, tak ako sa nedá vyjadriť čo je vedomie prítomnosti, alebo čo je Boh- sú to synonyma. Je to pohľad na bdelosť iba z iného uhlu. Bdelosť, ak by sa praktikovala čisto ako technická metóda, bez toho aby sa dopĺňala rozvíjaním láskyplnosti alebo súcitu, by v podstate ani nemohla fungovať sama osebe. Človek aby mohol byť bdelý a nezaujate vidieť všetko to čo prichádza do vedomia, tak to musí byť schopný všetko prijímať, akceptovať- či je to dobré, alebo zlé. Či už má z toho strach alebo je mu to naopak príjemné, musí byť schopný prijímať všetko čo sa objavuje. To je práve najlepšie z postoja láskyplnej otvorenosti voči všetkým javom, ktoré sa objavujú. Vlastne tá bdelosť by sa dala vyjadriť slovami, že to je jedno veľké ÁNO životu. Život, pokiaľ mu to dovolíme samozrejme, nás učí najlepšie ako nás je vôbec kto schopný učiť. Žiadny človek nás nemôže toľko naučiť ako život sám, ale musíme byť voči nemu otvorení a musíme všetky situácie ktoré prichádzajú vnímať s úplnou otvorenosťou srdca a s neustálou primárnou zvedavosťou ako má malé dieťa, ktoré očakáva každý nový okamžik so zvedavosťou čo to prinesie, aký bude ?
Láskyplnosť práve toto umožňuje. Človek vníma svet veľmi zafarbene, podľa toho ako sa cíti v mysli, aké má pocity, naladenie. Ak má zlú náladu tak je schopný vnímať aj to najpozitívnejšie v živote ako niečo čo ho ohrozuje, niečo deprimujúce a zlé. Zas naopak, ak je naladený pozitívne, láskyplne, je schopný akceptovať i situáciu, ktoré by ináč preňho znamenala totálnu katastrofu. Dá sa to nazvať aktuálna karma - niečo čo je tu primárne- naladenie mysle a to určuje akým spôsobom prežívame svet, akým spôsobom prežívame realitu okolo nás. Láskyplnosť práve umožňuje byť neustále otvorený, byť pružný a prijímať pomoc od sveta, aby sme sa dokázali oslobodzovať od svojich predstáv a zatuhnutých, vychodených koľají v živote. Pokiaľ sa láskyplnosť praktikuje pravidelne a pestuje sa nie len ako nejaká technika, ale ako trvalý postoj mysle, to znamená, že sme schopní láskyplnosť pociťovať a vyžarovať kedykoľvek si na to spomenieme- to spôsobuje spätne to, že sa ukľudní myseľ. Hovorí sa, že podstata mysle, alebo podstata človeka- to, čím skutočne je, je čistá blaženosť, alebo radosť. Tá radosť sa objavuje v človeku práve vo chvíli, keď nie je prítomná žiadna túžba. A zas túžba nie je prítomná vo chvíli, kedy máme pocit dostatku. A ten pocit dostatku máme z naplnenia, z láskyplnosti. Takže vo chvíli, kedy opustíme túžbu je to stav bez akejkoľvek žiadostivosti a okamžitým výsledkom je radosť, naplnenie a zas tá radosť je iný aspekt lásky. Takže k láske sa dá dostať rôznymi spôsobmi. Dá sa k nej dostať rozvíjaním láskyplnosti- kedy zámerne myslíme na druhé bytosti, myslíme na situácie, kedy sme prežívali lásku a ten citový náboj, to naladenie ako keby odfiltrujeme od situácie, ktorá nám lásku v našej predstave spôsobila a uchováme si iba ten cit. Ten potom rozširujeme na seba, na svojich blízkych, ale aj na ľudí, ktorých radi nemáme, s ktorými máme nejaké zlé skúsenosti a snažíme sa to rozširovať ďalej, donekonečna.
Láska sama o sebe je prvok, ktorý udržuje všetko pokope. Je to niečo čo spája, spojujúci prvok celého sveta, vesmíru, je láska. Ten najvyšší stav o aký sa v meditácii usiluje, je stav jednoty, kedy prezrieme ilúziu vlastného oddeleného ja, nejakej oddelenej jednotky, ktorá tu žije svoj vlastný život a všetko ostatné- ľudia naokolo, veci, celý svet sú niečo druhého, niečo od nás odlišného. A to vlastne spôsobuje všetku našu snahu niečo si z toho druhého „urvať“ , niečo získať pre seba, aby sme sa sami cítili lepšie, aby sme sa cítili šťastní. Touto snahou získať zvonku niečo pre seba, sa stále čím ďalej tým viac od celku oddeľujeme, lebo z neho chceme niečo sami pre seba. Ten pocit oddelenosti sa stále prehlbuje, a láska alebo súcit je práve vec, ktorá nás s tým celkom dokáže zas spätne spojiť. Keď si dokážeme uvedomiť to, čo všetkých ľudí, alebo dokonca všetky bytosti na tomto svete spája, tak sú to tie negatívnejšie veci- bolesť, utrpenie, neuspokojivosť tohoto sveta. Keď sa na to naladíme, že trpia všetci- že rovnakú bolesť prežívajú úplne všetci, nech už sú vysoko postavení alebo sú to tí najnúdznejší z biednych- tak všetci prežívajú rovnakú túžbu zakúšať šťastie, naplnenie, nejaké uspokojenie. A hľadajú to a snažia sa to urvať sami pre seba. A čím viac po tom siahajú, tým viac sa od toho oddeľujú, zaplietajú sa do túžby a túžba je opakom nežiadostivosti – o ktorej sme si hovorili, že pokiaľ je prítomná nežiadostivosť, tak výsledkom je šťastie, radosť. Ako v príbehu s opicou, hovorí sa, že opica je chytaná na lep- chytí sa, prilepí sa jednou rukou, lebo sústo, ktoré je dané ako návnada jej pripadá lákavé, potom tam siahne druhou rukou aby sa oslobodila, potom nohou, potom ďalšou nohou, nakoniec sa snaží odtlačiť hlavou až to skončí tak, že sa prilepí úplne. S človekom je to úplne rovnaké- je nejaký objekt, o ktorom si myslí, že mu prinesie šťastie, tak po ňom natiahne ruku, získa nejaké krátkodobé uspokojenie, potom sa dostaví to, že to uspokojenie začne miznúť, začne chabnúť. A je úplne prirodzenou vlastnosťou mysle, siahnuť po tom a chcieť to z toho znova. Aby tá vec, ten človek nám to šťastie, uspokojenie dal. Takže potom siahame ešte viac, chceme to ešte viac, zvyšujeme tú túžbu, zvyšujeme ten nárok na to, ten tlak, alebo to naopak hľadáme ešte niekde inde. Takže chceme ako keby ešte viac. A ten tlak tej túžby sa neustále zvyšuje, neustále zvyšuje a tým narastá pocit oddelenosti a neuspokojivosti a vnútornej prázdnoty. Začíname si uvedomovať, že už sme do toho totálne zalepení celí a nevieme ako sa z toho dostať, lebo tá túžba byť šťastný je tu neustále prítomná. Ale ak sa naladíme na to že to šťastie.. po tom túži každý. Nebudeme si to šťastie vo svete vydobýjať sami pre seba, ale pokúsime sa to šťastie dávať, miesto toho aby sme si ho brali, ho budeme dávať. Seba dáme akoby stranou a všetko čo budeme robiť, budeme robiť so zámerom, že to je pre celok. Nemusí to byť pre druhých, ale pre celok. Pre niečo, čo nás presahuje- môže to byť konkrétne, adresné zamerané na nejakého človeka a zároveň to môžeme nechať úplne otvorené, že všetko čo robíme pôsobí pre dobro celku bez toho aby sme si to uvedomovali. A je lepšie o tom ani nevedieť, nebyť nejakým prvoplánovým páchateľom dobra, ktorý si na tom potom spätne veľmi zakladá a očakáva nejakú spätnú reakciu, že keď on niečo dá tým druhým, že za to aspoň získa nejaké ohodnotenie, ocenenie od toho druhého, uznanie, alebo čokoľvek iného. V tom je prospechárstvo, to potom človek robí dobrý skutok, alebo jedná súcitne, láskavo preto, aby sám získal to šťastie, aby sám získal ten dobrý pocit. A to nie je ten správny postoj. Ten správny postoj je dávať a nepozerať na to, čo sa človeku dostáva naspäť. Či z toho naozaj niečo máme, aj keď to niečo je len dobrý pocit, že konáme dobro, ani to by tam nemalo byť. Malo by sa dávať bez toho, že sa pozeráme na ten pomyselný zisk z toho. Potom tá myseľ môže takto oklamať sama seba, pomocou toho súcitu, láskavosti, toho dávania, seba odsunie stranou, myslí si, že tým dosiahne nejaké šťastie, ale vlastne seba odsunie stranou a tým umožní, aby to čo tu je v tej prítomnosti, v tej bdelosti, aby samo zaujalo to uvoľnené miesto. Takže tá myseľ, ktorá sa u normálneho človeka zubami, nechtami snaží udržať pri živote, snaží sa byť tým hlavným hnacím motorom v živote človeka, sa týmto súcitným, láskyplným jednaním odsunie stranou. Myslí si, že tým niečo získa, ale je to lesť, myseľ sama na seba ušije lesť a výsledkom je to, že sa oslobodíme od mysli, že myseľ sa stáva naším nástrojom a už nie je tým, čo ovláda náš život a všetko naše správanie. A už nás neovláda nevedome, dokážeme ju používať ako nástroj a dokážeme ju odložiť, keď ju nepotrebujeme.
O: Ďalšia prax ku ktorej vedieš ľudí na seminároch, je cvičenie, vedomé dýchanie vnútornej životnej sily. Mohol by si nám povedať niečo o tejto praxi?
R: Práca so životnou silou je v podstate podporná technika, ktorá podporuje očistu mysle, ktorá prebieha aj tou bdelosťou a umožňuje nám vyťahovať z podvedomia veci, ktoré inak nevidíme. To je jedna stránka veci a tá druhá je, že pracujeme s tvorivým aspektom, s tým čo je v pohybe, tým čo vibruje celým svetom, čo je tou jeho energetickou podstatou a snažíme sa na to vo svojom tele naladiť. Vnímať energiu tela dokáže každý, kto sa iba trocha dokáže na chvíľku skľudniť a sústrediť sa na telo a pociťovať čo sa v ňom deje- tak už pociťuje nejakú úroveň, nejakú rovinu energie tela. Z vyššieho pohľadu, životná sila alebo energia nie je ničím iným ako bdelosťou, vedomím v pohybe - rozvibrovaná bdelosť, rozvibrované vedomie. Takže sa na to môžeme pozerať takto a môžeme to používať nielen k očiste ale aj k nabíjaniu tela touto energiu a uvoľňovanie rôznych blokov a celkovo k oživeniu a presvetleniu celého tela.
Oproti tej samotnej bdelosti, už je to trochu niečo iné, lebo tu už musíme používať predstavivosť. U bdelosti – na ceste bdelosti, pracujeme s tým čo máme priamo pod nosom, teraz v tomto okamžiku. S tým pracujeme, učíme sa na tom a rastieme na tom. Nemusíme prijať žiadny názor, nemusíme ničomu veriť. Je to priama skúsenosť, pracujeme iba s tým, čo teraz aktuálne máme, čo teraz zažívame, čo sme schopní vnímať. Nič iné nás nezaujíma. Nezaujíma nás nejaký boh, nezaujíma nás nejaká božská bytosť alebo čokoľvek iného, ale to čo teraz máme. Priamo s tým pracujeme a snažíme sa nájsť spôsob ako s tým, čo teraz zažívame, zachádzať a uvedomovať si takým spôsobom, aby sme dokázali byť slobodní a plne otvorení voči všetkému. A až z tejto roviny sme potom schopní riešiť také otázky ako či ten Boh existuje, či nejaká božská bytosť tu je, ale to už potom jednáme úplne z inej roviny, nie z toho, že nám niekto niečo povie a my tomu veríme a pridáme si k tomu nejakú svoju skúsenosť, ktorá by do tej kategórie mohla patriť a ktorá nám to akoby potvrdzuje. Ale je to vlastne slepá dôvera v niečie slová. Či už ten človek bol osvietený alebo nebol, proste dôverujeme informácii z druhej ruky. Nedôverujeme tomu, čo máme teraz, bezprostredne v tento okamžik. Hovorí sa, že Boh je vo všetkom a všadeprítomný. To znamená, že ho môžeme nájsť práve v tomto prítomnom okamžiku. Nemôžeme ho nájsť v spomienkach ako sa mnohí snažia, že ho hľadajú v svätých knihách a nejakých „rceních“ ktoré niekto, niekedy o Bohu povedal- aj tam sa ho snažíme nájsť, ani ho nemôžeme nájsť v predstavách- ako keby v budúcnosti- že sa chytíme nejakej spomienky a vypredstavujeme si ako ten Boh vyzerá, a ideme za tou ideou- to potom nie je Boh, potom sa usilujeme o nejakú svoju predstavu, alebo predstavu niekoho iného- smerujeme niekam do budúcnosti, ktorá neexistuje. Jediné čo existuje a bude vždy existovať je teraz, je to prítomný okamžik a jedine v tom môžeme Boha nájsť. A je na nás aby sme to Teraz- tú našu priamu skúsenosť toho, čo práve v túto chvíľu prežívame boli schopní svojou bdelosťou a všímavosťou preskúmať a uvidieť takú aká naozaj je. A potom môžeme povedať, či ten Boh naozaj je, alebo nie je. Ale keď si budeme život zakladať na tom, že nám niekto niečo povie, tak vždy to naše poznanie bude z druhej ruky- a to je nanič. Poznanie alebo poznať niečo , znamená priamo to žiť. Nielen tomu veriť, alebo spoliehať na to, že to povedal niekto osvietený, neustále by sme mali mať kritického ducha, všetko čo sa k nám dostane, by sme sa mali snažiť preskúmať, podrobiť to skúške, sami si to vyskúšať, či to je naozaj pravda alebo nie. A preskúmať to môžeme tak, že to priamo prežijeme, je to tá priama skúsenosť.
Takže keď sa vrátime k tej práci so životnou silou, tak to často skĺzne k tomu, že sa človek vrhne do ríše predstavivosti a ľudská predstavivosť u mnohých funguje úplne neuveriteľným spôsobom takže si môžeme napredstavovať neobmedzené množstvo svetiel, farieb a všetkého možného. Do určitej miery tá skúsenosť reálna je a do určitej miery v tom funguje myseľ. Takí tí významní majstri, ktorí išli cestou sily a mali veľa takýchto farebných skúseností mali takú povahu- boli to veľmi aktívni ľudia a mali aktívnu myseľ- to znamená, že potom keď prišli na stezku, myseľ sa potrebovala nejakým spôsobom prejavovať. Potrebovala fungovať a keď bola uzavretá do duchovnej praxe, tak sa začala prejavovať práve tými rôznymi prejavmi sily, ale potom to duchovno určite nie je. Takže tam je taká jemná hranica, aby človek neskĺzol do nejakej predstavivosti čo všetko prežíva a ako je blízko nejakému najvyššiemu stavu, splynutiu so svetlom a ja neviem s čím... ale stále by sme sa mali snažiť udržiavať sa v prítomnosti a zameriavať sa na energiu tak ,ako ju naozaj cítime, ako ju prežívame. Tá energie je tiež v prítomnosti, nie je v mysli, nie je v nejakej predstave a my sa takto priamo a bezprostredne zameriavame na túto energiu, tak to zároveň prepájame s vedomím, s bdelosťou a pracujeme s niečím reálnym, s niečím čo tu naozaj teraz je.
Takže to slúži k očiste mysli a k nabíjaniu tela a všetkých energetických centier ktoré sa v tele nachádzajú.
O: Deň seminára si rozdelil na dlhšie meditačné bloky, v ktorých sa strieda pol hodina meditácie v sede, v kľude a pol hodina meditácie v chôdzi. Dokonca v niektoré dni si zaviedol úplnú maunu- čo je úplné ticho reči a mysle. Môžeš nám povedať prečo si dal na toto dôraz a aký efekt to má spôsobiť?
R: Niektoré druhy meditácie môžu viesť k tomu, že človeka úplne odpoja od prežívania vlastného tela, prežívania sveta a smerujú k popieraniu, sú metódou, ktorá vylučuje, všetko čo nie je naším hľadaným cieľom musíme vylúčiť, aby sme sa mohli zamerať čisto na ten cieľ. Lenže z praktického pohľadu je to dosť nepraktické, lebo to je neudržateľné v bežnom živote. Sú to techniky, ktoré používajú pre meditačnú prax hlavne koncentráciu. A keď porovnáme koncentráciu a bdelosť, tak koncentrácia je ako reflektor zameraný na jeden bod. Všetko ostatné je v tme a to svetlo svieti iba do jedného bodu. A bdelosť je svetlo, ktoré mieri do všetkých strán. Je to otvorené svetlo, ktoré nie je namierené na jedno miesto. Koncentrácia je metóda potlačovania, vylučovania, odmietania niečoho na úkor niečoho iného a bdelosť je naproti tomu cesta priama, veľké „ÁNO“ celku tohoto života. To znamená, že aj v rovine duchovnej ako aj v rovine svetskej, v rovine sveta - je v meditácii bdelosti všetko považované za jeden celok, za nedeliteľný jeden kus. Pokiaľ človek praktikuje koncentráciu, zájde na nejaký seminár, kde sa touto praxou zaoberá, potom keď sa vráti zo seminára väčšinou je výsledok taký, že je úplne mimo a trvá mu týždeň než je schopný v tom svete fungovať. Je to veľký vnútorný rozpor, nevie ako má fungovať s ľuďmi aby ho to neodvracalo od jeho cieľa, nevie akým spôsobom vo svete žiť tak, aby o to, čo tam získal tím že všetko odložil a zameral sa iba na ducha, neprišiel. Je to taký neustály vnútorný boj - ako to urobiť, ako to všetko čo nám v meditácii prekáža, čo je proti tej meditácii - akým spôsobom sa z toho dostať, ako sa z toho vyhrabať aby sme zakúšali iba tie dobré stavy, o ktoré usilujeme. Bdelosť funguje na tom princípe, že čokoľvek sa v tej chvíli, kedy sa o bdelosť pokúšame objaví - to všetko je súčasťou meditácie - to znamená, že čokoľvek sa objaví je meditáciou. Bdelosť by sa mala stať prirodzenosťou - spontánnosťou ako sme si hovorili s tým vodičom v aute, zo začiatku je ťažké zvládnuť, uvedomovať si napríklad iba svoj dych, ale postupnou praxou, tým že bdelosť používame, naša schopnosť byť bdelým rastie. A začne sa až prekvapivo rozširovať a my sme naraz schopný vnímať niekoľko vecí naraz, sme schopní vnímať aj príčiny, nielen prejav. Napríklad sa pohneme, ale už vidíme pred tým i ten zámer sa pohnúť a prečo sa vlastne chceme pohnúť. A takto dokážeme potom vidieť aj do mysli, aké sú príčiny toho ako sa práve cítime. Takto môžeme ísť vlastne po jednej skúsenosti a môžeme sa dostať cez úplný reťazec ďalších príčin, ktoré to prvotné uvedomenie si niečoho - nejakej myšlienky alebo pohybu mysli spôsobili, dokážeme ísť až úplne ku koreňu toho. Dostavujú sa série vhľadov, dokážeme začať chápať, akým spôsobom funguje svet, akým spôsobom funguje naša myseľ a ako sme tou mysľou veľmi obmedzení. Čiže pokiaľ používame bdelosť, zo života nič nevylučujeme. Ako hlavný meditačný predmet sa používa, alebo to na čo sme primárne sústredení, napríklad dych, ale nie je to štýlom koncentrácie, že musíme za každú cenu udržať čo najbedlivejšie pozornosť na dychu. Dych je pojítkom, ktoré nás spája s prítomnosťou. Musíme byť stále sústredení na prítomnosť. Je to ako keď kráčame po schodoch a jednou rukou sa ľahko dotýkame zábradlia. To zábradlie sa dá prirovnať k dychu. To znamená, že keď ideme po schodoch zamyslíme sa, zakopneme, tak to zábradlie slúži na to, že sa zachytíme, že nespadneme, že nás to vráti do reality. Neustále nám to pripomína buď tu, buď bdelý. Takže my sa sústredíme na dych a kedykoľvek sa objaví v poli pozornosti čokoľvek silnejšieho ako práve uvedomenie si výdychu, nádychu alebo dychovej pauzy, tak si to uvedomíme. Napríklad uvedomujeme si nádych a naraz začujeme zvuk, tak je tu uvedomenie si toho zvuku, potom je tu uvedomenie si myšlienky, ktorá vznikla započutím toho zvuku, potom je tu napríklad chuť ten zvuk ďalej počúvať, je nám to príjemné, je tu uvedomenie si toho, potom akoby nič, tak sa znova vrátime k dychu. Takže je to neustálé sprítomňovanie sa. Vždy je tu jeden prevažujúci vnem v našej skúsenosti. Môže to byť dych alebo môže to byť naprosto čokoľvek iného. Aj keď to nevyzerá nejak zrovna ezotericky, duchovne, tak tým že to používame, tak pracujeme priamo s bdelosťou, s vedomím. Je to ako sval, pokiaľ ho používame, tak sval sa stáva pružnejším a silnejším. Tým, že ho nepoužívame, to znamená že nie sme bdelí, tak ta naša bdelosť tiež ochabuje, až úplne zakrnie a my ideme potom na úplného autopilota. Prebehne deň a my poriadne ani nevieme s kým sme sa stretli, čo sme hovorili, čo sme robili cestou do práce a čo sme robili v práci. Jednoducho sme v nejakom spánku, polospánku, stále sme duchom niekde inde, buď sme v spomienkach, alebo sme v predstavách. Ale nie sme v tom, čo prežívame. Takže prax uvedomovania si prítomnosti a uvedomovania si všetkého, čo do prítomnosti vstupuje... a to čo do tej prítomnosti vstupuje je aj to zabudnutie, že zabudneme byť bdelí, zabudneme sa v nejakej myšlienke a po určitej dobe nastane to že - aha zabudol som sa - tak je to uvedomenie si a netrvá dlhšie ako jeden daný okamžik. Zisťujeme čo znamená, keď sa v buddhizme hovorí, že povahou sveta je premenlivosť, nestálosť. Už to nechápeme z toho bežného svetského pohľadu ako pomíjivosť, ktorá nutne v našom živote znamená bolesť, utrpenie, stratu, neustálu stratu niečoho, že sa nemôžeme ničoho pevne chytiť. Pokiaľ sme bdelí, tak tá pomíjivosť v nás naopak spôsobuje rast bdelosti a zvedavosti. Ideme z jedného prítomného okamžiku do druhého a ten duch je úplne otvorený - je to taký zvedavý pohľad - čo bude ďalej, čo bude teraz, čo bude teraz... a je v tom radosť. Nie je to skleslosť, nie je to depresia, z toho že všetko sa mení, že všetko odchádza, ale je v tom úplná otvorenosť a zvedavosť. I to, aby bdelosť mohla fungovať, musí fungovať obojstranne. Na jednej strane je tu otvorenosť, to uvedomenie si toho, čo je obsahom prítomnosti a v tú istú chvíľu musíme to čo si uvedomíme pustiť, nechať to byť, aby sme neskĺzli do toho, že tú bdelosť tvoríme mysľou. To by sme si uvedomili sediace telo a tú predstavu sediaceho, dýchajúceho tela by sme si zakonzervovali do mysli tú by sme si držali a mali by sme pocit že meditujeme, že sme bdelí. Ale to nie je bdelosť v tom pravom slova zmysle. To je potom udržovanie nejakej spomienky, nejakej predstavy o bdelosti. Bdelosť je naozaj plynutie s každým okamžikom. Je to ako prúd rieky. A my sa musíme naučiť takto plynúť. A keď sa to naučíme, tak zistíme, že tá pozornosť je tu neustále, a nie je potreba do nej akýmkoľvek spôsobom zasahovať. Čo je potreba, je byť bdelý a neustále sa k tej bdelosti vracať. A uvedomíme si, že bdelosť môžeme mať takto celý deň, bez toho aby tam bolo čokoľvek, čo by nás vyrušovalo. Pretože všetko je obsahom tohoto prítomného okamžiku –objaví sa to a v nasledujúcom okamžiku to mizne a už to zas nahradí niečo iného. Takže pokiaľ je tá prax takto zámerne rozdelená, že sú tam kratšie meditácie, tak nedôjde k tomu, že si vytvoríme návyk na to, že meditácia je určitý stav otupenia, odpojenia sa od sveta, od reality. Je tam fáza kľudu, kedy sa dostaneme do určitej hĺbky bdelosti, do určitej hĺbky uvedomovania si toho, čo je obsahom prítomnosti. A potom nasleduje rovnaký časový úsek chôdze, to znamená nejaké pohyby, aktivita. A to nás núti rozšíriť to na pohyb, rozšíriť to viac v ústrety tomu bežnému životu. A nerobíme taký rozdiel medzi tým, že naozaj formálne meditujeme, lebo už sa pohybujeme, už je to niečo mimo tú formálnu meditáciu. Takže tá meditácia, tá bdelosť má potom tendenciu prerastať do toho života, stane sa to potom pre nás ako keby vlastnosťou, niečím bežnejším, nie niečím, čo je obmedzené do kratšieho časového úseku, kedy si sadneme a sme v kľude. A ten časový úsek, dni, kedy sa zámerne nehovorí je tam zámerne vložený preto, aby sme pochopili ako fungujeme, ako funguje naša myseľ a ako neustále máme tendenciu utekať od prítomnosti, utekať sami od seba a tú prítomnosť si niečím skrášľovať, niečím si ju meniť. My máme neustále pocit, že tam niekde v budúcnosti, alebo niekde v našej predstave je niečo, čo je lepšie ako to, čo je práve teraz. A neustále sa za tým ženieme. Tá meditácia, kedy iba sedíme, chodíme, sme bdelí a ešte naviac nerozprávame, nás vedie k tomu, aby sme boli sami so sebou, aby sme neutekali, aby sme videli ako v sebe zažívame nutkanie hovoriť čiste iba preto, aby sa niečo dialo. Aby sme nezažívali to, čo práve zažívame. Aby sa dialo niečo iné. A môžeme si potom uvedomiť, ako vlastne iba zlomok toho, čo za deň povieme je nevyhnutné. Že všetko ostatné je balast ktorým zakrývame niečo, zakrývame svoju neschopnosť byť v prítomnosti, byť v nej bdelý a uvedomovať si čo sa práve deje. A môže nám to tiež ukázať ďalšiu charakteristiku, o ktorej hovorí buddhizmus, že čo je povahou sveta, nielen tá premenlivosť a pomíjivosť ale aj neuspokojivosť- to, že nič z tohoto sveta nám nemôže poskytnúť trvalé uspokojenie, naplnenie, šťastie. Že v sebe neustále pociťujeme nejakú nespokojnosť. Chceme niečo iné, chceme niečo lepšie. To môžeme úplne jasne v tej meditácii vidieť. Keď sme dlhšiu dobu v kľude a sme ako keby obmedzení zvonku, tak naraz vidíme, že ten neustály impulz k tomu robiť niečo iné je tu stále prítomný. Tá nespokojnosť s tým čo je, môže to byť drobnosť, ako že niekomu zatelefonujeme, alebo že si niečo prečítame, ideme sa prejsť, ideme s niekým, alebo sa ideme najesť, proste sú to rôzne formy úniku, za všetkými stojí prvotne tá neuspokojivosť, pociťujeme sa nepríjemné, chceli by sme zakúšať to príjemné, chceli by sme mať to šťastie a to je väčšinou impulzom aby sa človek pohol, aby začal rozmýšľať aby začal niečo robiť. A my to môžeme vidieť a môžeme prezrieť celý tento mechanizmus toho čo nás podmieňuje a ako veľmi sme podmieňovaní týmto neustálym smädom, smädom po niečom inom, po niečom lepšom, po nejakom šťastí. A keď to uvidíme tak to môžeme nechať byť. Veľmi to potom zjednoduší život. Už nie sme hnaní akonáhle je tu nejaká myšlienka, nejaký popud, nie je nutné aby hneď nasledovala akcia. Tie popudy k správaniu už vidíme iba ako niečo, čo sa objavuje a čo zase mizne, čo môžeme nechať byť. Pokiaľ si to človek neuvedomí a nenahliadne do toho fungovania, do tej neustálej podmienenosti, do neuspokojivosti, tak to nemôže nechať byť. Keď to vidí, a nechá to byť, v jednom okamžiku, v druhom, tak potom nájde v sebe určitú vnútornú silu, ktorá mu dovolí potom toto nechanie byť, to nutkanie po niečom inom, tak to dokáže aplikovať i v ťažkých veciach, ktoré má v živote. Každý má v živote niečo čo ho veľmi obmedzuje, čo ho veľmi trápi a do čoho spadá vždy úplne automaticky - a s tým sa pracuje najhoršie. Takže my keď sa naučíme nechať byť to nutkanie k zmene s drobnosťami v živote- to sa práve môžeme naučiť v tej meditácii keď nehovoríme, nechávame byť to nutkanie hovoriť, nechávame byť nutkanie sa niečím rozptylovať, proste robíme iba to že sme bdelí. Keď sa naučíme to takto nechať byť, tak zistíme, že máme tú silu to nechať byť a že to môžeme potom aplikovať aj na zásadnejšie otázky nášho života. Máme potom dôveru v seba a dôveru v to, že sa dokážeme dostať nad naše vzorce správania. Takže sú to také laboratórne podmienky v ktorých môžeme lepšie vidieť ako funguje myseľ, ako fungujeme my, čo nás podmieňuje a akým spôsobom môžeme byť slobodnejší a radostnejší.
O: Je prax bdelosti vhodná pre všetkých alebo je na to treba nejaké špeciálne schopnosti a nadanie?
R: Bdelý dokáže byť každý, nič na to nepotrebujeme. To s čím pracujeme je už v tej prítomnosti. Nie je tu žiadny cieľ ktorý je niekde v diaľke, v nekonečnu, je tu ten prítomný okamžik a my máme schopnosť si ten prítomný okamžik uvedomovať. Musíme sa naučiť nepodliehať nedôslednosti a neustále sa vracať, sprítomňovať sa do toho čo je teraz , do toho čo je obsahom toho teraz. Nepodľahnúť odporu voči tomu. Keď sa objaví odpor, objavia sa pochybnosti tak sú to iba momentálne obsahy prítomnosti. Teraz tu sú a o chvíľu tu už nebudú . Žiadna skúsenosť v prítomnosti netrvá dlhšie ako niekoľko sekúnd. Pokiaľ trvá dlhšie, tak nikdy nie je rovnaká. Stále sa mení a ak sa dokážeme nad ňu dostať a vidieť jej premenlivosť, tak sa dokážeme od nej ľahšie oslobodiť. Takže vypestovať si tú schopnosť byť bdelý môže úplne každý. Zo začiatku je nevyhnutné dopriať si dôslednosť a poctivosť v pozorovaní a v každom okamžiku si uvedomovať jednu z tých vecí, ktorá do vedomia vstupuje najjasnejšie. Na žiadnu sa nenalepiť to znamená nezostať s ňou tou pozornosťou ale nechať pozornosť neustále plynúť od jednej skúsenosti ku druhej. Neustále ako keby aktualizovať prítomnosť. A snažiť sa byť dôsledný v uvedomovaní aby sme to naozaj videli, nie aby sme si to nejakým spôsobom pomenovali: „aha, zas ruka ma bolí, to už poznám, to ma bolí stále“. To robí väčšina ľudí a robia to od malička. Iba úplne malé deti majú skúsenosť vnímania bez tohoto balastu- vnútorného komentára k vnímanej skúsenosti. Takže keď dieťa vidí vtáka – vrabca- tak tam nemá „aha to je vták, to je vrabec, to už som videl, to už poznám“ a prejde ho len tak pohľadom a ide k niečomu inému- dieťa to tak nemá. Proste vidí toho vtáka a je to pre neho vnem. A je totálne v prežívaní toho a môže v tom prežívať práve tú radosť preto že to nepomenováva, nezatvára to do nejakej mentálnej formy. Je to pre neho okamžik uvedomenia. Tak isto by sme sa my mali snažiť uvedomovať si v prítomnosti vnem bez týchto konceptov. Keď pôjdeme stále za tieto koncepty, za to pomenovávanie toho, čo si uvedomujeme, tak zistíme, že si ani neuvedomujeme telo, neuvedomujeme si ruku, ale uvedomujeme si vibrácie, nejaké chvenie, tlak, bolesť, teplo, chlad. To sú skôr tie prevažujúce vnemy, ktoré si uvedomujeme. A tak sa dostáva naša bdelosť do hlbších a jemnejších rovín až môžeme potom vidieť, že celý svet, celé naše telo je jednou neustálou vibráciou, že to nie je nič pevného. Je to neustála premenlivosť, ako keby neustále objavovanie sa a miznutie nejakých vnemov. A tým dosť nabúrame našu pevnú predstavu, že my sme tým telom, my sme tou mysľou. Naraz vidíme tú nepodstatnosť toho, že telo a myseľ nemajú svoju vlastnú podstatu, nie sú niečím trvalým. Niečím čo sa dá pomenovať ako Ja, ale sú to jednotlivé uvedomované vnemy, sú to určité vibrácie, pocity. A my zisťujeme, že tá naša sloboda, ktorú sme najprv zažívali ako slobodu od mysle je to sloboda aj od toho prejaveného. Že je to proste hra, je to vodopád vnemov, ktorý sa neustále mení a triešti a my na tom nemusíme toľko ľpieť, lebo vidíme, že sa to stále mení. To sú rôzne roviny, ako môžeme bdelosť prežívať, a tú najzákladnejšiu , že človek je všímavý a uvedomuje si čo sa práve teraz deje- toho je schopný ktokoľvek.
O: Čo bolo pre teba dôvodom, že si súhlasil s ponukou viesť meditačný seminár a zdieľať s ľuďmi svoje skúsenosti s cestou bdelosti a rozvojom praxe láskyplnosti?
R: Sú 2 základné roviny- jedna je tá, že čisto zo sebeckého pohľadu je to prospešné aj pre mňa- ma to určitým spôsobom posúva a veľa ma to učí. A tá druhá rovina je, že nejakým spôsobom som vždy mal problém svoju duchovnú skúsenosť- to čo som prežíval – mať uzavreté čiste sám pre seba. Je tam tlak k tomu, aby som tomu dovolil prúdiť ďalej. Vždy keď som mal tendenciu si to uzatvárať pre seba, tak to spôsobovalo dosť veľkú vnútornú bolesť. Cítil som, že takto to nechcem. Keď som mal prvé skúsenosti hlbšieho uvedomovania sa, a boli sústredené čisto na mňa, akoby v tom nebol zahrnutý svet a tí druhí- tí tam boli akoby omylom dookola a trpeli si v tých svojich zabehaných predstavách a mysliach. Mal som pocit, že takto fungovať nechcem, takúto skúsenosť nechcem- aby som si ja sám zažíval nejaké svoje pomyselné šťastie a tí druhí z toho boli vylúčení. Akoby som vnútorne cítil, že tá skúsenosť by mala zahrnúť všetkých. Takže keď je to zdieľané s druhými tak je to vonkajším vyjadrením vnútornej túžby po jednote a celistvosti so všetkým, so životom ,s celkom. Raz som zažil, že zmyslom života je dávať. I keď z toho najvyššieho pohľadu sa to môže zdať paradoxné lebo človek potom vidí to, že tu nie je on, tu nie je ten čo by mohol dávať. A nie je tu ani nikto iný komu by niečo mohlo byť dávané. To všetko sú nepodstatné javy, ktoré sa objavujú v prítomnosti. A napriek tomu nejakým paradoxom v tom koexistuje to, že zmyslom života je dávať. Takže to potom ani nie je dávanie, ale ako keby spôsob fungovania. Tak asi tým sa to učím, že s tým mám občas problém. To, že to človek vedome zdieľa s inými, tak sa zároveň učí.
Ďakujem za možnosť položiť otázky a nahrať odpovede.
pondělí 10. srpna 2009
lama T s o n y ?
Let's try to figure out that:
External phenomena have no objective reality,
Internal self is merely an illusion,
what happens between "the two" is adventitious.
And that this triad's joint venture is merely ignorance biggest swindle!
www.tsony.org
středa 3. června 2009
Pieseň 16. Karmapu
Obyčajná myseľ prítomnosti je nedotknutá
pripútanosťou k zrodu a oslobodeniu.
Jej neupadajúca manifestácia je neotrasená projekciami.
Ríša Samsáry a Nirvány sa objavujú súčasne -
toto je bezusilovná cesta úžasnej mahámudry.
Keď vidíš samoexistujúci základ vhľadu,
dvere Samsáry a Nirvány sa zabuchnú
a prejavená zmätenosť troch svetov sa zrúti do priestoru.
V prirodzenom stave dôjdeš troch tiel osvietenia,
nuž načo by si sa mal tešiť na budúce výsledky?
Toto je špeciálne učenie Kagjüpov
mysliac na to, napodobňujem svojich otcov.
zdroj: http://csdharmablog.blogspot.com
pripútanosťou k zrodu a oslobodeniu.
Jej neupadajúca manifestácia je neotrasená projekciami.
Ríša Samsáry a Nirvány sa objavujú súčasne -
toto je bezusilovná cesta úžasnej mahámudry.
Keď vidíš samoexistujúci základ vhľadu,
dvere Samsáry a Nirvány sa zabuchnú
a prejavená zmätenosť troch svetov sa zrúti do priestoru.
V prirodzenom stave dôjdeš troch tiel osvietenia,
nuž načo by si sa mal tešiť na budúce výsledky?
Toto je špeciálne učenie Kagjüpov
mysliac na to, napodobňujem svojich otcov.
zdroj: http://csdharmablog.blogspot.com
GENDUN Rinpočhe
„Láma Gendün je ako Milarepa. V tomto živote dosiahol stav Dordže Čhanga.“
—J. S. 16. Karmapa Rangdžung Rigpä Dordže
Ústne inštrukcie odovzdané Gendün Rinpočhem
Šťastie – spontánne vyslovené inštrukcie
Šťastie nemožno nájsť veľkým úsilím a silou vôle, ale je už tu, práve teraz, v uvoľnení a vzdaní sa úsilia.
Nenamáhajte sa, nie je čo robiť.
Čokoľvek sa v mysli objaví nemá vôbec žiadny význam, pretože to nie je vôbec skutočné.
Nepripútavajte sa na to. Neposudzujte.
Nech sa hra deje sama osebe, vynárajúc sa a ustupujúc – bez toho aby čokoľvek menila – a všetko sa vytratí a začne odznova, donekonečna.
Iba naše hľadanie šťastia nám zabraňuje v jeho videní.
Je ako dúha za ktorou bežíte bez toho, aby ste ju kedy dokázali chytiť.
Hoci nejestvuje, vždy tam bolo a sprevádza vás každým okamihom.
Neverte v reálnosť dobrých a zlých pocitov; sú ako dúhy.
Snažiac sa uchopiť neuchopiteľné sa nadarmo celkom unavíte.
Keď uvoľníte toto zovretie, je tam priestor – otvorený, ponúkajúci sa a príjemný.
Zužitkujte to teda. Všetko je už vaše.
Viac už nehľadajte.
Neprehľadávajte džungľu z ktorej niet úniku hľadaním slona, ktorý je už v pokoji doma.
Nie je čo robiť, do čoho sa nútiť, nie je čo chcieť a všetko sa deje samo osebe.
Rada ak meditujete
Nechajte svoju myseľ v jej prirodzenom stave, v ktorom nie je nič vyumelkované.
V tomto stave, vidiac hýbať sa myšlienku, uvoľnene na mysli spočiňte.
V tomto stave dôjde k stálosti.
Bez pripútanosti na stálosť, bez obavy z pohybu, vedomí si, že nie je žiadny rozdiel medzi stálosťou a pohybom – myseľ sa vynorí z mysle.
V tomto stave v ktorom nie je uchopovania, nie je pripútanosti – spočiňte prirodzene a uvoľnene.
V tomto stave sa vynorí samotná prirodzená skutočnosť, esencia vašej vlastnej mysle, prvotná bdelosť, prázdna jasnosť… a vy nebudete vedieť, čo povedať.
V tomto stave sa usadíte, zastavení a uvoľnení.
Bez uchopovania stálosti ako niečoho; prirodzene na svojom mieste; prirodzene slobodní; bez chytania sa alebo odmietania výtvorov mysle, usaďte sa prosím… V TOMTO.
Tendrel, 3. január 1983
Ešte jedna rada
Nevysielaj myseľ hľadať myseľ samotnú;
nie je žiadna myseľ, jej esencia je prázdna.
A predsa, hoci je prázdna, je nezastaviteľná a všetko je jasné.
Za veľkej ľahkosti, kde jasnosť a prázdnota nie sú dvoma odlišnými,
buď meditačným majstrom nevyrušenej meditácie ne-meditácie.
Tendrel, 12. júl 1987
Krátka pieseň o úplne čistej esencii, ktorá vykĺzla z mojich úst
Byť poza všetkým držaním sa subjektu a objektu, je kráľom náhľadu.
Žiadne jednanie, žiadna meditácia, žiadne rozrušenie, sú kráľom meditácií.
Neprítomnosť úsilia a námahy, bez odmietania, bez ponechávania si, sú kráľom jednania.
Poza všetkou nádejou a strachom, výsledok je nepochybný.
Poza objektívnymi vzťažnými bodmi, v neprítomnosti mysle, je prirodzenosť mysle jasná.
Nekrížiac úrovne a cesty vykračujeme na cestu Buddhu.
Meditujúc bez objektu meditácie dosahujeme nepredstihnuteľné buddhovstvo.
Dátum neznámy - z tibetčiny preložila Láma Rinčhen
zdroj: http://www.bodhipath.sk
—J. S. 16. Karmapa Rangdžung Rigpä Dordže
Ústne inštrukcie odovzdané Gendün Rinpočhem
Šťastie – spontánne vyslovené inštrukcie
Šťastie nemožno nájsť veľkým úsilím a silou vôle, ale je už tu, práve teraz, v uvoľnení a vzdaní sa úsilia.
Nenamáhajte sa, nie je čo robiť.
Čokoľvek sa v mysli objaví nemá vôbec žiadny význam, pretože to nie je vôbec skutočné.
Nepripútavajte sa na to. Neposudzujte.
Nech sa hra deje sama osebe, vynárajúc sa a ustupujúc – bez toho aby čokoľvek menila – a všetko sa vytratí a začne odznova, donekonečna.
Iba naše hľadanie šťastia nám zabraňuje v jeho videní.
Je ako dúha za ktorou bežíte bez toho, aby ste ju kedy dokázali chytiť.
Hoci nejestvuje, vždy tam bolo a sprevádza vás každým okamihom.
Neverte v reálnosť dobrých a zlých pocitov; sú ako dúhy.
Snažiac sa uchopiť neuchopiteľné sa nadarmo celkom unavíte.
Keď uvoľníte toto zovretie, je tam priestor – otvorený, ponúkajúci sa a príjemný.
Zužitkujte to teda. Všetko je už vaše.
Viac už nehľadajte.
Neprehľadávajte džungľu z ktorej niet úniku hľadaním slona, ktorý je už v pokoji doma.
Nie je čo robiť, do čoho sa nútiť, nie je čo chcieť a všetko sa deje samo osebe.
Rada ak meditujete
Nechajte svoju myseľ v jej prirodzenom stave, v ktorom nie je nič vyumelkované.
V tomto stave, vidiac hýbať sa myšlienku, uvoľnene na mysli spočiňte.
V tomto stave dôjde k stálosti.
Bez pripútanosti na stálosť, bez obavy z pohybu, vedomí si, že nie je žiadny rozdiel medzi stálosťou a pohybom – myseľ sa vynorí z mysle.
V tomto stave v ktorom nie je uchopovania, nie je pripútanosti – spočiňte prirodzene a uvoľnene.
V tomto stave sa vynorí samotná prirodzená skutočnosť, esencia vašej vlastnej mysle, prvotná bdelosť, prázdna jasnosť… a vy nebudete vedieť, čo povedať.
V tomto stave sa usadíte, zastavení a uvoľnení.
Bez uchopovania stálosti ako niečoho; prirodzene na svojom mieste; prirodzene slobodní; bez chytania sa alebo odmietania výtvorov mysle, usaďte sa prosím… V TOMTO.
Tendrel, 3. január 1983
Ďalšia rada
Vonku a vo vnútri, Vesmír a to čo je v ňom, všetko — môj vlastný prízrak.
Prízrak je myseľ; zjavuje sa zatiaľčo je prázdny, je prázdny hoci sa zjavuje — zjavujúc sa a súc prázdnym bez rozdielu, neskutočný ako sen alebo magická ilúzia; nie je tam, napriek tomu sa objavuje.
Pochopením, že je ako odraz mesiaca vo vode, úplne sa rozmotáme z pripútanosti a lipnutia upínania sa na všetko.
Potom, ostane len vzdanie sa upokojeniu v nevyumelkovanom uvoľnení, v sviežej esencii uvedomenia si — sebauvedomenia.
Okrem toho tam nie je nič iné o čom by bolo potrebné rozmýšľať alebo na to meditovať.
Bez rozmýšľania, hrania, meditovania alebo rozrušenia, iba sa prosím prirodzene zahĺbte a takto „meditujte“.
Tendrel, 4. júl 1983Vonku a vo vnútri, Vesmír a to čo je v ňom, všetko — môj vlastný prízrak.
Prízrak je myseľ; zjavuje sa zatiaľčo je prázdny, je prázdny hoci sa zjavuje — zjavujúc sa a súc prázdnym bez rozdielu, neskutočný ako sen alebo magická ilúzia; nie je tam, napriek tomu sa objavuje.
Pochopením, že je ako odraz mesiaca vo vode, úplne sa rozmotáme z pripútanosti a lipnutia upínania sa na všetko.
Potom, ostane len vzdanie sa upokojeniu v nevyumelkovanom uvoľnení, v sviežej esencii uvedomenia si — sebauvedomenia.
Okrem toho tam nie je nič iné o čom by bolo potrebné rozmýšľať alebo na to meditovať.
Bez rozmýšľania, hrania, meditovania alebo rozrušenia, iba sa prosím prirodzene zahĺbte a takto „meditujte“.
Ešte jedna rada
Nevysielaj myseľ hľadať myseľ samotnú;
nie je žiadna myseľ, jej esencia je prázdna.
A predsa, hoci je prázdna, je nezastaviteľná a všetko je jasné.
Za veľkej ľahkosti, kde jasnosť a prázdnota nie sú dvoma odlišnými,
buď meditačným majstrom nevyrušenej meditácie ne-meditácie.
Tendrel, 12. júl 1987
Krátka pieseň o úplne čistej esencii, ktorá vykĺzla z mojich úst
Byť poza všetkým držaním sa subjektu a objektu, je kráľom náhľadu.
Žiadne jednanie, žiadna meditácia, žiadne rozrušenie, sú kráľom meditácií.
Neprítomnosť úsilia a námahy, bez odmietania, bez ponechávania si, sú kráľom jednania.
Poza všetkou nádejou a strachom, výsledok je nepochybný.
Poza objektívnymi vzťažnými bodmi, v neprítomnosti mysle, je prirodzenosť mysle jasná.
Nekrížiac úrovne a cesty vykračujeme na cestu Buddhu.
Meditujúc bez objektu meditácie dosahujeme nepredstihnuteľné buddhovstvo.
Dátum neznámy - z tibetčiny preložila Láma Rinčhen
zdroj: http://www.bodhipath.sk
Přihlásit se k odběru:
Příspěvky (Atom)
