O: V tomto roku si prijal pozvánku a aj viedol už 2 meditačné stretnutia s názvom Cesta Bdelosti. Mohol by si nám trocha povedať o tom, čo bolo zmyslom, obsahom a výsledkom týchto seminárov pre tých, čo sa ich nemohli zúčastniť?
R: Zmyslom bola bdelosť, obsahom bola bdelosť a výsledkom mala byť tiež bdelosť.
O: Bdelosť, pre bežného človeka, ktorý nie je moc skúsený s meditačnou praxou, môže slovo bdelosť vzbudzovať dojem bežného denného bdenia. Čo myslíš ty pod bdelosťou?
R: Bdelosť je prirodzený stav človeka, alebo prirodzený stav fungovania. Jej podstatou je to, že sa o nej nedá nič povedať. Bdelý človek musí byť. Ťažko vysvetlovať, lepšie je si to skúsiť priamo. Ale na úrovni slov sa bdelosť vykladá rôzne. Smery ktoré sa zaoberajú Theravádou a vipassanovou meditáciou nazývajú bdelosť všímavosťou, to je veľmi výstižný termín. Byť plne tu a teraz a byť všímavý k všetkému čo sa v tom teraz objavuje. Bez toho, že to človek hodnotí, bez toho, že to zaraďuje do nejakých kategórií dobré a zlé, ale len si všíma to čo prichádza a zase odchádza. Ničoho sa nedržať, nič nevyhľadávať, ale ani ničomu neklásť odpor, to je bdelosť- normálny stav- vlastne to čo zažíva každý, akurát že nedostatočne bdelo- vedome. Keď ideme autom sme bdelí, keď jeme, sme určitým spôsobom bdelí, ale záleží na tom, keď napríklad robíme jednu vec, napríklad varíme, zároveň môžeme byť bdelí k tomu, čo sa nám odohráva v mysli, ale úplne zabudneme na to, že napríklad pripravujeme nejakú zeleninu, a že sa ešte bavíme s dieťaťom, je tam veľa vecí. V tom prítomnom okamžiku má bežný človek v poli pozornosti strašne málo, veľmi obmedzený výsek a ten je ešte zafarbený väčšinou tým, čo toho človeka obmedzuje, determinuje alebo vymedzuje voči celku. Takže nevidí to, čo je v tú chvíľu, ale vidí to, čo je schopný vidieť, to čo vôbec môže vidieť. No a naučiť sa byť bdelý, to znamená byť všímavý a uvedomelý voči všetkému čo sa objavuje. Začína sa s jednoduchšou všímavosťou voči jednému predmetu a postupne sa bdelosť rozširuje tak, že sa postupne stane spontánnym stavom, kedy čokoľvek príde je uvedomené, bez toho, aby pri tom bolo treba vynakladať nejaké úsilie alebo snahu, proste je to prirodzený stav bdelosti, uvedomovania si. Tak napríklad ako vodič v aute, keď začína, má problémy sa udržať na ceste a ešte k tomu vedieť kde je radiaca páka a vnímať to čo mu hovorí inštruktor a ešte vnímať značky - to mu pripadá ako nadľudský výkon. A skúsený vodič, tým že si vypracuje tie zručnosti a bdelosť, ktoré sú potrebné k riadeniu, je schopný súbežne vnímať veľa vnemov, ktoré sú pre tú chvíľu dôležité. Takže zároveň dokáže šoférovať, radiť rýchlosť, sledovať značky, sledovať okolie, či mu niekto nechce skočiť do cesty, hovoriť so spolujazdcom, v extrémnejších prípadoch telefonovať, jesť a zároveň ešte vnímať zvuk motora či je v poriadku, proste tá bdelosť sa spontánne rozšíri na to čo je v tej chvíli. To znamená, že bdelosť v tom praktickom zmysle umožňuje človeku fungovať lepšie na tejto zemi, pretože je všímavejší a vníma veci také, aké sú. Nie je zahrabaný v myšlienkach a teda sa mu nemôže stať, že napríklad keď šoféruje auto, že prepočuje že sa s autom niečo deje, že začalo vydávať nejaký čudný zvuk. Lebo keď je bdelý, prítomný, tak to vníma, môže zastaviť a vadu odstrániť a nemusí kvôli tomu havarovať. Ale človek, ktorý je v tej chvíli stratený v mysli, alebo pohltený sledovaním okolia, tak tá bdelosť z tej roviny sluchu sa stiahne a v tú chvíľu nepočuje, ten zvuk pre neho neexistuje a môže to mať za následok to, že človek havaruje. A to isté v živote- bdelosť by mala človeku umožniť zdravé, rozumné fungovanie na tejto zemi.
A tie prehlbujúce sa stupne bdelosti nás vedú do oblastí, ktoré sa nazývajú duchovné. Vlastne hneď na začiatku s bdelosťou začíname pracovať ako s cieľom - bdelosť sama o sebe je cieľom a my sa ju musíme naučiť znova používať a pochopiť čo je tá bdelosť a čo je tou prítomnosťou. Z tej prítomnosti vidíme strašne málo, iba zlomok. A pokiaľ nie sme bdelí, tak nemôžeme celý obsah prítomnosti vôbec zaznamenať a nemôžeme pochopiť jej význam a obsah. Môže to byť dosť šokujúce prekvapenie keď po prvý krát uvidíme, čo je prítomnosť čo sa deje práve teraz, čo to je. Keď to uvidíme, pochopíme, tak to môže úplne zmeniť náš pohľad na náš život, na seba, na svet.
O: Aký je zjavný profit, pre človeka, ktorý v sebe rozvíja bdelosť a tiež profit pre svet. Je z toho nejaký zjavný prospech?
R: To už som načrtol. Ide o to, že človek potom dokáže v tom svete fungovať zdravo, rozumne a racionálne. Lebo veci vidí také aké sú. Nevidí ich také, aké by ich chcel vidieť, alebo naopak nechcel, ale vidí ich tak ako sú. Každý si určite môže posúdiť to, čo má v mysli- aké má problémy z detstva. Každý človek má nejaké traumy, nejaké boľavé miesta. Niektoré tie boľavé miesta sú veľmi boľavé a myseľ funguje takým spôsobom, aby nás ochránila pred tou bolesťou, vedie nás k tomu to boľavé uzatvárať, schovať, niečím zaobaliť. Buď tomu začneme dávať iné mená, začneme to nazývať a vidieť ináč, ako to v skutočnosti je, aby sme si to spríjemnili, aby sme si to ospravedlnili aby to pre nás bolo niečo iné. Alebo to úplne potlačíme, úplne to odsunieme z našej vedomej zložky mysle. Akoby to pre nás prestane existovať. V tú chvíľu je to úľava, ale z dlhodobejšieho pohľadu je to ten najväčší problém, lebo tá potlačená sila sa dostane do podvedomia a z podvedomia začne určovať celý náš život a my potom ani nie sme schopní zachytiť, čo nás to tak obmedzuje, čo spôsobuje ten strach, to napätie. Preto, že sme to odstránili, že sme to dlhú dobu nechceli vidieť. A to sú mechanizmy, ktoré sú úplne bežné, ktoré má každý, akurát každý ich má v inej oblasti a v inej sile, ale má ich každý. A tá bdelosť funguje tak, že nás vedie práve k tým boľavým miestam, aby sme ich videli, aby sme ich začali správne pomenovávať, neuhýbali pred nimi, ani si ich nepozlacovali, nevylepšovali, proste videli ich také, aké sú. Lebo ovládať a manipulovať nás môže iba niečo čo nepoznáme, čo nechápeme. Akonáhle to spoznáme a pochopíme tak už tá moc, ktorú sme tomu dali sa stráca a my si berieme naspäť tú slobodu v danej veci. Tá vec už nemá nad nami moc nás riadiť, ovládať a my získavame nadhľad a moc riadiť tú situáciu. Dokázať sa v nej uvoľniť, oslobodiť, vidieť to ináč. Pokiaľ to na človeka pôsobí z podvedomia, nemáme tú možnosť, sme obmedzení a vlastne ani netušíme čo sa poriadne deje. Takže toto je určite veľký osobný prínos meditácie, ktorý sa nám bezprostredne ponúka.
So širšieho pohľadu, neviem ako kto, ale ja som to osobne cítil, že najväčší problém na tejto planéte som ja, a že keby som nebol, tak sa stratí obrovské množstvo problémov, bolesti, ktorú spôsobujem ľuďom a ktoré sú viazané s mojou osobou. Tým ako človek žije a udržuje si stále isté vzorce a mechanizmy, tak stále vytvára nejaké vibračné pole nejakej bolesti a problémov, ktoré sa šíria stále ďalej, a ovplyvňujú človeka. Ako sa hovorí, že zamávanie krídel motýla v Kalifornii spôsobí tým dominovým efektom a postupným prenosom tej sily napríklad tajfún niekde v Ázii. Niečo podobné funguje aj na úrovni mysli – to čo vysielame do svojho okolia to ovplyvňuje ľudí okolo nás a vôbec prostredie okolo nás. Tak vlastne šírime niečo zo seba, niečo čím sa práve zaoberáme, posielame to ďalej, dávame to ľuďom, je to akoby náš dar celku. Pokiaľ je ten dar zlý, negatívny, pokiaľ prežívame niečo ťažké, tak tým sťažujeme už aj tak ťažkú situáciu druhých ľudí. Pozitívny dar je, že sa človek začne chápať, že sa začne oslobodzovať, začne v sebe nachádzať oblasti pokoja, mieru, láskyplnosti. A že začne vidieť, že problémy, ktoré má, sú úplne univerzálneho rázu, že ich má každý, že každý podlieha nejakému utrpeniu a bolesti, že každý túži po šťastí. Je na tom človeku, aké metódy k nájdeniu toho šťastí používa. Či používa metódy obratné či neobratné. Tie neobratné ubližujú jemu aj okoliu. Tie obratné zas slúžia pre prospech celku aj tomu človeku samotnému. Ale najskôr musíme byť nad tou vecou, musíme tú vec dokázať vidieť správne takú aká je. Lebo inak nevieme či konáme dobre alebo zle, proste preto, že sme v tej veci ponorení, sme v nej ponorení citovo, emočne, myšlienkami, sme v nej nejakým spôsobom angažovaní. Akonáhle sa z tej veci vytiahneme do čistého videnia, dokážeme jednať slobodnejšie a prospešnejšie pre celok.
O: Súčasťou praxe Cesty Bdelosti, je aj rozvoj milujúcej láskavosti. Môžeš nám povedať niečo o dôvode prečo rozvíjať milujúcu láskavosť, o samotnej praxi a o plode tejto praxe?
R: Milujúca láskavosť, alebo to čo sa v kresťanstve volá láskou a v buddhizme súcitom , rozvíjanie pozitívneho, kladného citového náboja. Ale čo je naozaj láska alebo súcit sa slovami vyjadriť nedá, tak ako sa nedá vyjadriť čo je vedomie prítomnosti, alebo čo je Boh- sú to synonyma. Je to pohľad na bdelosť iba z iného uhlu. Bdelosť, ak by sa praktikovala čisto ako technická metóda, bez toho aby sa dopĺňala rozvíjaním láskyplnosti alebo súcitu, by v podstate ani nemohla fungovať sama osebe. Človek aby mohol byť bdelý a nezaujate vidieť všetko to čo prichádza do vedomia, tak to musí byť schopný všetko prijímať, akceptovať- či je to dobré, alebo zlé. Či už má z toho strach alebo je mu to naopak príjemné, musí byť schopný prijímať všetko čo sa objavuje. To je práve najlepšie z postoja láskyplnej otvorenosti voči všetkým javom, ktoré sa objavujú. Vlastne tá bdelosť by sa dala vyjadriť slovami, že to je jedno veľké ÁNO životu. Život, pokiaľ mu to dovolíme samozrejme, nás učí najlepšie ako nás je vôbec kto schopný učiť. Žiadny človek nás nemôže toľko naučiť ako život sám, ale musíme byť voči nemu otvorení a musíme všetky situácie ktoré prichádzajú vnímať s úplnou otvorenosťou srdca a s neustálou primárnou zvedavosťou ako má malé dieťa, ktoré očakáva každý nový okamžik so zvedavosťou čo to prinesie, aký bude ?
Láskyplnosť práve toto umožňuje. Človek vníma svet veľmi zafarbene, podľa toho ako sa cíti v mysli, aké má pocity, naladenie. Ak má zlú náladu tak je schopný vnímať aj to najpozitívnejšie v živote ako niečo čo ho ohrozuje, niečo deprimujúce a zlé. Zas naopak, ak je naladený pozitívne, láskyplne, je schopný akceptovať i situáciu, ktoré by ináč preňho znamenala totálnu katastrofu. Dá sa to nazvať aktuálna karma - niečo čo je tu primárne- naladenie mysle a to určuje akým spôsobom prežívame svet, akým spôsobom prežívame realitu okolo nás. Láskyplnosť práve umožňuje byť neustále otvorený, byť pružný a prijímať pomoc od sveta, aby sme sa dokázali oslobodzovať od svojich predstáv a zatuhnutých, vychodených koľají v živote. Pokiaľ sa láskyplnosť praktikuje pravidelne a pestuje sa nie len ako nejaká technika, ale ako trvalý postoj mysle, to znamená, že sme schopní láskyplnosť pociťovať a vyžarovať kedykoľvek si na to spomenieme- to spôsobuje spätne to, že sa ukľudní myseľ. Hovorí sa, že podstata mysle, alebo podstata človeka- to, čím skutočne je, je čistá blaženosť, alebo radosť. Tá radosť sa objavuje v človeku práve vo chvíli, keď nie je prítomná žiadna túžba. A zas túžba nie je prítomná vo chvíli, kedy máme pocit dostatku. A ten pocit dostatku máme z naplnenia, z láskyplnosti. Takže vo chvíli, kedy opustíme túžbu je to stav bez akejkoľvek žiadostivosti a okamžitým výsledkom je radosť, naplnenie a zas tá radosť je iný aspekt lásky. Takže k láske sa dá dostať rôznymi spôsobmi. Dá sa k nej dostať rozvíjaním láskyplnosti- kedy zámerne myslíme na druhé bytosti, myslíme na situácie, kedy sme prežívali lásku a ten citový náboj, to naladenie ako keby odfiltrujeme od situácie, ktorá nám lásku v našej predstave spôsobila a uchováme si iba ten cit. Ten potom rozširujeme na seba, na svojich blízkych, ale aj na ľudí, ktorých radi nemáme, s ktorými máme nejaké zlé skúsenosti a snažíme sa to rozširovať ďalej, donekonečna.
Láska sama o sebe je prvok, ktorý udržuje všetko pokope. Je to niečo čo spája, spojujúci prvok celého sveta, vesmíru, je láska. Ten najvyšší stav o aký sa v meditácii usiluje, je stav jednoty, kedy prezrieme ilúziu vlastného oddeleného ja, nejakej oddelenej jednotky, ktorá tu žije svoj vlastný život a všetko ostatné- ľudia naokolo, veci, celý svet sú niečo druhého, niečo od nás odlišného. A to vlastne spôsobuje všetku našu snahu niečo si z toho druhého „urvať“ , niečo získať pre seba, aby sme sa sami cítili lepšie, aby sme sa cítili šťastní. Touto snahou získať zvonku niečo pre seba, sa stále čím ďalej tým viac od celku oddeľujeme, lebo z neho chceme niečo sami pre seba. Ten pocit oddelenosti sa stále prehlbuje, a láska alebo súcit je práve vec, ktorá nás s tým celkom dokáže zas spätne spojiť. Keď si dokážeme uvedomiť to, čo všetkých ľudí, alebo dokonca všetky bytosti na tomto svete spája, tak sú to tie negatívnejšie veci- bolesť, utrpenie, neuspokojivosť tohoto sveta. Keď sa na to naladíme, že trpia všetci- že rovnakú bolesť prežívajú úplne všetci, nech už sú vysoko postavení alebo sú to tí najnúdznejší z biednych- tak všetci prežívajú rovnakú túžbu zakúšať šťastie, naplnenie, nejaké uspokojenie. A hľadajú to a snažia sa to urvať sami pre seba. A čím viac po tom siahajú, tým viac sa od toho oddeľujú, zaplietajú sa do túžby a túžba je opakom nežiadostivosti – o ktorej sme si hovorili, že pokiaľ je prítomná nežiadostivosť, tak výsledkom je šťastie, radosť. Ako v príbehu s opicou, hovorí sa, že opica je chytaná na lep- chytí sa, prilepí sa jednou rukou, lebo sústo, ktoré je dané ako návnada jej pripadá lákavé, potom tam siahne druhou rukou aby sa oslobodila, potom nohou, potom ďalšou nohou, nakoniec sa snaží odtlačiť hlavou až to skončí tak, že sa prilepí úplne. S človekom je to úplne rovnaké- je nejaký objekt, o ktorom si myslí, že mu prinesie šťastie, tak po ňom natiahne ruku, získa nejaké krátkodobé uspokojenie, potom sa dostaví to, že to uspokojenie začne miznúť, začne chabnúť. A je úplne prirodzenou vlastnosťou mysle, siahnuť po tom a chcieť to z toho znova. Aby tá vec, ten človek nám to šťastie, uspokojenie dal. Takže potom siahame ešte viac, chceme to ešte viac, zvyšujeme tú túžbu, zvyšujeme ten nárok na to, ten tlak, alebo to naopak hľadáme ešte niekde inde. Takže chceme ako keby ešte viac. A ten tlak tej túžby sa neustále zvyšuje, neustále zvyšuje a tým narastá pocit oddelenosti a neuspokojivosti a vnútornej prázdnoty. Začíname si uvedomovať, že už sme do toho totálne zalepení celí a nevieme ako sa z toho dostať, lebo tá túžba byť šťastný je tu neustále prítomná. Ale ak sa naladíme na to že to šťastie.. po tom túži každý. Nebudeme si to šťastie vo svete vydobýjať sami pre seba, ale pokúsime sa to šťastie dávať, miesto toho aby sme si ho brali, ho budeme dávať. Seba dáme akoby stranou a všetko čo budeme robiť, budeme robiť so zámerom, že to je pre celok. Nemusí to byť pre druhých, ale pre celok. Pre niečo, čo nás presahuje- môže to byť konkrétne, adresné zamerané na nejakého človeka a zároveň to môžeme nechať úplne otvorené, že všetko čo robíme pôsobí pre dobro celku bez toho aby sme si to uvedomovali. A je lepšie o tom ani nevedieť, nebyť nejakým prvoplánovým páchateľom dobra, ktorý si na tom potom spätne veľmi zakladá a očakáva nejakú spätnú reakciu, že keď on niečo dá tým druhým, že za to aspoň získa nejaké ohodnotenie, ocenenie od toho druhého, uznanie, alebo čokoľvek iného. V tom je prospechárstvo, to potom človek robí dobrý skutok, alebo jedná súcitne, láskavo preto, aby sám získal to šťastie, aby sám získal ten dobrý pocit. A to nie je ten správny postoj. Ten správny postoj je dávať a nepozerať na to, čo sa človeku dostáva naspäť. Či z toho naozaj niečo máme, aj keď to niečo je len dobrý pocit, že konáme dobro, ani to by tam nemalo byť. Malo by sa dávať bez toho, že sa pozeráme na ten pomyselný zisk z toho. Potom tá myseľ môže takto oklamať sama seba, pomocou toho súcitu, láskavosti, toho dávania, seba odsunie stranou, myslí si, že tým dosiahne nejaké šťastie, ale vlastne seba odsunie stranou a tým umožní, aby to čo tu je v tej prítomnosti, v tej bdelosti, aby samo zaujalo to uvoľnené miesto. Takže tá myseľ, ktorá sa u normálneho človeka zubami, nechtami snaží udržať pri živote, snaží sa byť tým hlavným hnacím motorom v živote človeka, sa týmto súcitným, láskyplným jednaním odsunie stranou. Myslí si, že tým niečo získa, ale je to lesť, myseľ sama na seba ušije lesť a výsledkom je to, že sa oslobodíme od mysli, že myseľ sa stáva naším nástrojom a už nie je tým, čo ovláda náš život a všetko naše správanie. A už nás neovláda nevedome, dokážeme ju používať ako nástroj a dokážeme ju odložiť, keď ju nepotrebujeme.
O: Ďalšia prax ku ktorej vedieš ľudí na seminároch, je cvičenie, vedomé dýchanie vnútornej životnej sily. Mohol by si nám povedať niečo o tejto praxi?
R: Práca so životnou silou je v podstate podporná technika, ktorá podporuje očistu mysle, ktorá prebieha aj tou bdelosťou a umožňuje nám vyťahovať z podvedomia veci, ktoré inak nevidíme. To je jedna stránka veci a tá druhá je, že pracujeme s tvorivým aspektom, s tým čo je v pohybe, tým čo vibruje celým svetom, čo je tou jeho energetickou podstatou a snažíme sa na to vo svojom tele naladiť. Vnímať energiu tela dokáže každý, kto sa iba trocha dokáže na chvíľku skľudniť a sústrediť sa na telo a pociťovať čo sa v ňom deje- tak už pociťuje nejakú úroveň, nejakú rovinu energie tela. Z vyššieho pohľadu, životná sila alebo energia nie je ničím iným ako bdelosťou, vedomím v pohybe - rozvibrovaná bdelosť, rozvibrované vedomie. Takže sa na to môžeme pozerať takto a môžeme to používať nielen k očiste ale aj k nabíjaniu tela touto energiu a uvoľňovanie rôznych blokov a celkovo k oživeniu a presvetleniu celého tela.
Oproti tej samotnej bdelosti, už je to trochu niečo iné, lebo tu už musíme používať predstavivosť. U bdelosti – na ceste bdelosti, pracujeme s tým čo máme priamo pod nosom, teraz v tomto okamžiku. S tým pracujeme, učíme sa na tom a rastieme na tom. Nemusíme prijať žiadny názor, nemusíme ničomu veriť. Je to priama skúsenosť, pracujeme iba s tým, čo teraz aktuálne máme, čo teraz zažívame, čo sme schopní vnímať. Nič iné nás nezaujíma. Nezaujíma nás nejaký boh, nezaujíma nás nejaká božská bytosť alebo čokoľvek iného, ale to čo teraz máme. Priamo s tým pracujeme a snažíme sa nájsť spôsob ako s tým, čo teraz zažívame, zachádzať a uvedomovať si takým spôsobom, aby sme dokázali byť slobodní a plne otvorení voči všetkému. A až z tejto roviny sme potom schopní riešiť také otázky ako či ten Boh existuje, či nejaká božská bytosť tu je, ale to už potom jednáme úplne z inej roviny, nie z toho, že nám niekto niečo povie a my tomu veríme a pridáme si k tomu nejakú svoju skúsenosť, ktorá by do tej kategórie mohla patriť a ktorá nám to akoby potvrdzuje. Ale je to vlastne slepá dôvera v niečie slová. Či už ten človek bol osvietený alebo nebol, proste dôverujeme informácii z druhej ruky. Nedôverujeme tomu, čo máme teraz, bezprostredne v tento okamžik. Hovorí sa, že Boh je vo všetkom a všadeprítomný. To znamená, že ho môžeme nájsť práve v tomto prítomnom okamžiku. Nemôžeme ho nájsť v spomienkach ako sa mnohí snažia, že ho hľadajú v svätých knihách a nejakých „rceních“ ktoré niekto, niekedy o Bohu povedal- aj tam sa ho snažíme nájsť, ani ho nemôžeme nájsť v predstavách- ako keby v budúcnosti- že sa chytíme nejakej spomienky a vypredstavujeme si ako ten Boh vyzerá, a ideme za tou ideou- to potom nie je Boh, potom sa usilujeme o nejakú svoju predstavu, alebo predstavu niekoho iného- smerujeme niekam do budúcnosti, ktorá neexistuje. Jediné čo existuje a bude vždy existovať je teraz, je to prítomný okamžik a jedine v tom môžeme Boha nájsť. A je na nás aby sme to Teraz- tú našu priamu skúsenosť toho, čo práve v túto chvíľu prežívame boli schopní svojou bdelosťou a všímavosťou preskúmať a uvidieť takú aká naozaj je. A potom môžeme povedať, či ten Boh naozaj je, alebo nie je. Ale keď si budeme život zakladať na tom, že nám niekto niečo povie, tak vždy to naše poznanie bude z druhej ruky- a to je nanič. Poznanie alebo poznať niečo , znamená priamo to žiť. Nielen tomu veriť, alebo spoliehať na to, že to povedal niekto osvietený, neustále by sme mali mať kritického ducha, všetko čo sa k nám dostane, by sme sa mali snažiť preskúmať, podrobiť to skúške, sami si to vyskúšať, či to je naozaj pravda alebo nie. A preskúmať to môžeme tak, že to priamo prežijeme, je to tá priama skúsenosť.
Takže keď sa vrátime k tej práci so životnou silou, tak to často skĺzne k tomu, že sa človek vrhne do ríše predstavivosti a ľudská predstavivosť u mnohých funguje úplne neuveriteľným spôsobom takže si môžeme napredstavovať neobmedzené množstvo svetiel, farieb a všetkého možného. Do určitej miery tá skúsenosť reálna je a do určitej miery v tom funguje myseľ. Takí tí významní majstri, ktorí išli cestou sily a mali veľa takýchto farebných skúseností mali takú povahu- boli to veľmi aktívni ľudia a mali aktívnu myseľ- to znamená, že potom keď prišli na stezku, myseľ sa potrebovala nejakým spôsobom prejavovať. Potrebovala fungovať a keď bola uzavretá do duchovnej praxe, tak sa začala prejavovať práve tými rôznymi prejavmi sily, ale potom to duchovno určite nie je. Takže tam je taká jemná hranica, aby človek neskĺzol do nejakej predstavivosti čo všetko prežíva a ako je blízko nejakému najvyššiemu stavu, splynutiu so svetlom a ja neviem s čím... ale stále by sme sa mali snažiť udržiavať sa v prítomnosti a zameriavať sa na energiu tak ,ako ju naozaj cítime, ako ju prežívame. Tá energie je tiež v prítomnosti, nie je v mysli, nie je v nejakej predstave a my sa takto priamo a bezprostredne zameriavame na túto energiu, tak to zároveň prepájame s vedomím, s bdelosťou a pracujeme s niečím reálnym, s niečím čo tu naozaj teraz je.
Takže to slúži k očiste mysli a k nabíjaniu tela a všetkých energetických centier ktoré sa v tele nachádzajú.
O: Deň seminára si rozdelil na dlhšie meditačné bloky, v ktorých sa strieda pol hodina meditácie v sede, v kľude a pol hodina meditácie v chôdzi. Dokonca v niektoré dni si zaviedol úplnú maunu- čo je úplné ticho reči a mysle. Môžeš nám povedať prečo si dal na toto dôraz a aký efekt to má spôsobiť?
R: Niektoré druhy meditácie môžu viesť k tomu, že človeka úplne odpoja od prežívania vlastného tela, prežívania sveta a smerujú k popieraniu, sú metódou, ktorá vylučuje, všetko čo nie je naším hľadaným cieľom musíme vylúčiť, aby sme sa mohli zamerať čisto na ten cieľ. Lenže z praktického pohľadu je to dosť nepraktické, lebo to je neudržateľné v bežnom živote. Sú to techniky, ktoré používajú pre meditačnú prax hlavne koncentráciu. A keď porovnáme koncentráciu a bdelosť, tak koncentrácia je ako reflektor zameraný na jeden bod. Všetko ostatné je v tme a to svetlo svieti iba do jedného bodu. A bdelosť je svetlo, ktoré mieri do všetkých strán. Je to otvorené svetlo, ktoré nie je namierené na jedno miesto. Koncentrácia je metóda potlačovania, vylučovania, odmietania niečoho na úkor niečoho iného a bdelosť je naproti tomu cesta priama, veľké „ÁNO“ celku tohoto života. To znamená, že aj v rovine duchovnej ako aj v rovine svetskej, v rovine sveta - je v meditácii bdelosti všetko považované za jeden celok, za nedeliteľný jeden kus. Pokiaľ človek praktikuje koncentráciu, zájde na nejaký seminár, kde sa touto praxou zaoberá, potom keď sa vráti zo seminára väčšinou je výsledok taký, že je úplne mimo a trvá mu týždeň než je schopný v tom svete fungovať. Je to veľký vnútorný rozpor, nevie ako má fungovať s ľuďmi aby ho to neodvracalo od jeho cieľa, nevie akým spôsobom vo svete žiť tak, aby o to, čo tam získal tím že všetko odložil a zameral sa iba na ducha, neprišiel. Je to taký neustály vnútorný boj - ako to urobiť, ako to všetko čo nám v meditácii prekáža, čo je proti tej meditácii - akým spôsobom sa z toho dostať, ako sa z toho vyhrabať aby sme zakúšali iba tie dobré stavy, o ktoré usilujeme. Bdelosť funguje na tom princípe, že čokoľvek sa v tej chvíli, kedy sa o bdelosť pokúšame objaví - to všetko je súčasťou meditácie - to znamená, že čokoľvek sa objaví je meditáciou. Bdelosť by sa mala stať prirodzenosťou - spontánnosťou ako sme si hovorili s tým vodičom v aute, zo začiatku je ťažké zvládnuť, uvedomovať si napríklad iba svoj dych, ale postupnou praxou, tým že bdelosť používame, naša schopnosť byť bdelým rastie. A začne sa až prekvapivo rozširovať a my sme naraz schopný vnímať niekoľko vecí naraz, sme schopní vnímať aj príčiny, nielen prejav. Napríklad sa pohneme, ale už vidíme pred tým i ten zámer sa pohnúť a prečo sa vlastne chceme pohnúť. A takto dokážeme potom vidieť aj do mysli, aké sú príčiny toho ako sa práve cítime. Takto môžeme ísť vlastne po jednej skúsenosti a môžeme sa dostať cez úplný reťazec ďalších príčin, ktoré to prvotné uvedomenie si niečoho - nejakej myšlienky alebo pohybu mysli spôsobili, dokážeme ísť až úplne ku koreňu toho. Dostavujú sa série vhľadov, dokážeme začať chápať, akým spôsobom funguje svet, akým spôsobom funguje naša myseľ a ako sme tou mysľou veľmi obmedzení. Čiže pokiaľ používame bdelosť, zo života nič nevylučujeme. Ako hlavný meditačný predmet sa používa, alebo to na čo sme primárne sústredení, napríklad dych, ale nie je to štýlom koncentrácie, že musíme za každú cenu udržať čo najbedlivejšie pozornosť na dychu. Dych je pojítkom, ktoré nás spája s prítomnosťou. Musíme byť stále sústredení na prítomnosť. Je to ako keď kráčame po schodoch a jednou rukou sa ľahko dotýkame zábradlia. To zábradlie sa dá prirovnať k dychu. To znamená, že keď ideme po schodoch zamyslíme sa, zakopneme, tak to zábradlie slúži na to, že sa zachytíme, že nespadneme, že nás to vráti do reality. Neustále nám to pripomína buď tu, buď bdelý. Takže my sa sústredíme na dych a kedykoľvek sa objaví v poli pozornosti čokoľvek silnejšieho ako práve uvedomenie si výdychu, nádychu alebo dychovej pauzy, tak si to uvedomíme. Napríklad uvedomujeme si nádych a naraz začujeme zvuk, tak je tu uvedomenie si toho zvuku, potom je tu uvedomenie si myšlienky, ktorá vznikla započutím toho zvuku, potom je tu napríklad chuť ten zvuk ďalej počúvať, je nám to príjemné, je tu uvedomenie si toho, potom akoby nič, tak sa znova vrátime k dychu. Takže je to neustálé sprítomňovanie sa. Vždy je tu jeden prevažujúci vnem v našej skúsenosti. Môže to byť dych alebo môže to byť naprosto čokoľvek iného. Aj keď to nevyzerá nejak zrovna ezotericky, duchovne, tak tým že to používame, tak pracujeme priamo s bdelosťou, s vedomím. Je to ako sval, pokiaľ ho používame, tak sval sa stáva pružnejším a silnejším. Tým, že ho nepoužívame, to znamená že nie sme bdelí, tak ta naša bdelosť tiež ochabuje, až úplne zakrnie a my ideme potom na úplného autopilota. Prebehne deň a my poriadne ani nevieme s kým sme sa stretli, čo sme hovorili, čo sme robili cestou do práce a čo sme robili v práci. Jednoducho sme v nejakom spánku, polospánku, stále sme duchom niekde inde, buď sme v spomienkach, alebo sme v predstavách. Ale nie sme v tom, čo prežívame. Takže prax uvedomovania si prítomnosti a uvedomovania si všetkého, čo do prítomnosti vstupuje... a to čo do tej prítomnosti vstupuje je aj to zabudnutie, že zabudneme byť bdelí, zabudneme sa v nejakej myšlienke a po určitej dobe nastane to že - aha zabudol som sa - tak je to uvedomenie si a netrvá dlhšie ako jeden daný okamžik. Zisťujeme čo znamená, keď sa v buddhizme hovorí, že povahou sveta je premenlivosť, nestálosť. Už to nechápeme z toho bežného svetského pohľadu ako pomíjivosť, ktorá nutne v našom živote znamená bolesť, utrpenie, stratu, neustálu stratu niečoho, že sa nemôžeme ničoho pevne chytiť. Pokiaľ sme bdelí, tak tá pomíjivosť v nás naopak spôsobuje rast bdelosti a zvedavosti. Ideme z jedného prítomného okamžiku do druhého a ten duch je úplne otvorený - je to taký zvedavý pohľad - čo bude ďalej, čo bude teraz, čo bude teraz... a je v tom radosť. Nie je to skleslosť, nie je to depresia, z toho že všetko sa mení, že všetko odchádza, ale je v tom úplná otvorenosť a zvedavosť. I to, aby bdelosť mohla fungovať, musí fungovať obojstranne. Na jednej strane je tu otvorenosť, to uvedomenie si toho, čo je obsahom prítomnosti a v tú istú chvíľu musíme to čo si uvedomíme pustiť, nechať to byť, aby sme neskĺzli do toho, že tú bdelosť tvoríme mysľou. To by sme si uvedomili sediace telo a tú predstavu sediaceho, dýchajúceho tela by sme si zakonzervovali do mysli tú by sme si držali a mali by sme pocit že meditujeme, že sme bdelí. Ale to nie je bdelosť v tom pravom slova zmysle. To je potom udržovanie nejakej spomienky, nejakej predstavy o bdelosti. Bdelosť je naozaj plynutie s každým okamžikom. Je to ako prúd rieky. A my sa musíme naučiť takto plynúť. A keď sa to naučíme, tak zistíme, že tá pozornosť je tu neustále, a nie je potreba do nej akýmkoľvek spôsobom zasahovať. Čo je potreba, je byť bdelý a neustále sa k tej bdelosti vracať. A uvedomíme si, že bdelosť môžeme mať takto celý deň, bez toho aby tam bolo čokoľvek, čo by nás vyrušovalo. Pretože všetko je obsahom tohoto prítomného okamžiku –objaví sa to a v nasledujúcom okamžiku to mizne a už to zas nahradí niečo iného. Takže pokiaľ je tá prax takto zámerne rozdelená, že sú tam kratšie meditácie, tak nedôjde k tomu, že si vytvoríme návyk na to, že meditácia je určitý stav otupenia, odpojenia sa od sveta, od reality. Je tam fáza kľudu, kedy sa dostaneme do určitej hĺbky bdelosti, do určitej hĺbky uvedomovania si toho, čo je obsahom prítomnosti. A potom nasleduje rovnaký časový úsek chôdze, to znamená nejaké pohyby, aktivita. A to nás núti rozšíriť to na pohyb, rozšíriť to viac v ústrety tomu bežnému životu. A nerobíme taký rozdiel medzi tým, že naozaj formálne meditujeme, lebo už sa pohybujeme, už je to niečo mimo tú formálnu meditáciu. Takže tá meditácia, tá bdelosť má potom tendenciu prerastať do toho života, stane sa to potom pre nás ako keby vlastnosťou, niečím bežnejším, nie niečím, čo je obmedzené do kratšieho časového úseku, kedy si sadneme a sme v kľude. A ten časový úsek, dni, kedy sa zámerne nehovorí je tam zámerne vložený preto, aby sme pochopili ako fungujeme, ako funguje naša myseľ a ako neustále máme tendenciu utekať od prítomnosti, utekať sami od seba a tú prítomnosť si niečím skrášľovať, niečím si ju meniť. My máme neustále pocit, že tam niekde v budúcnosti, alebo niekde v našej predstave je niečo, čo je lepšie ako to, čo je práve teraz. A neustále sa za tým ženieme. Tá meditácia, kedy iba sedíme, chodíme, sme bdelí a ešte naviac nerozprávame, nás vedie k tomu, aby sme boli sami so sebou, aby sme neutekali, aby sme videli ako v sebe zažívame nutkanie hovoriť čiste iba preto, aby sa niečo dialo. Aby sme nezažívali to, čo práve zažívame. Aby sa dialo niečo iné. A môžeme si potom uvedomiť, ako vlastne iba zlomok toho, čo za deň povieme je nevyhnutné. Že všetko ostatné je balast ktorým zakrývame niečo, zakrývame svoju neschopnosť byť v prítomnosti, byť v nej bdelý a uvedomovať si čo sa práve deje. A môže nám to tiež ukázať ďalšiu charakteristiku, o ktorej hovorí buddhizmus, že čo je povahou sveta, nielen tá premenlivosť a pomíjivosť ale aj neuspokojivosť- to, že nič z tohoto sveta nám nemôže poskytnúť trvalé uspokojenie, naplnenie, šťastie. Že v sebe neustále pociťujeme nejakú nespokojnosť. Chceme niečo iné, chceme niečo lepšie. To môžeme úplne jasne v tej meditácii vidieť. Keď sme dlhšiu dobu v kľude a sme ako keby obmedzení zvonku, tak naraz vidíme, že ten neustály impulz k tomu robiť niečo iné je tu stále prítomný. Tá nespokojnosť s tým čo je, môže to byť drobnosť, ako že niekomu zatelefonujeme, alebo že si niečo prečítame, ideme sa prejsť, ideme s niekým, alebo sa ideme najesť, proste sú to rôzne formy úniku, za všetkými stojí prvotne tá neuspokojivosť, pociťujeme sa nepríjemné, chceli by sme zakúšať to príjemné, chceli by sme mať to šťastie a to je väčšinou impulzom aby sa človek pohol, aby začal rozmýšľať aby začal niečo robiť. A my to môžeme vidieť a môžeme prezrieť celý tento mechanizmus toho čo nás podmieňuje a ako veľmi sme podmieňovaní týmto neustálym smädom, smädom po niečom inom, po niečom lepšom, po nejakom šťastí. A keď to uvidíme tak to môžeme nechať byť. Veľmi to potom zjednoduší život. Už nie sme hnaní akonáhle je tu nejaká myšlienka, nejaký popud, nie je nutné aby hneď nasledovala akcia. Tie popudy k správaniu už vidíme iba ako niečo, čo sa objavuje a čo zase mizne, čo môžeme nechať byť. Pokiaľ si to človek neuvedomí a nenahliadne do toho fungovania, do tej neustálej podmienenosti, do neuspokojivosti, tak to nemôže nechať byť. Keď to vidí, a nechá to byť, v jednom okamžiku, v druhom, tak potom nájde v sebe určitú vnútornú silu, ktorá mu dovolí potom toto nechanie byť, to nutkanie po niečom inom, tak to dokáže aplikovať i v ťažkých veciach, ktoré má v živote. Každý má v živote niečo čo ho veľmi obmedzuje, čo ho veľmi trápi a do čoho spadá vždy úplne automaticky - a s tým sa pracuje najhoršie. Takže my keď sa naučíme nechať byť to nutkanie k zmene s drobnosťami v živote- to sa práve môžeme naučiť v tej meditácii keď nehovoríme, nechávame byť to nutkanie hovoriť, nechávame byť nutkanie sa niečím rozptylovať, proste robíme iba to že sme bdelí. Keď sa naučíme to takto nechať byť, tak zistíme, že máme tú silu to nechať byť a že to môžeme potom aplikovať aj na zásadnejšie otázky nášho života. Máme potom dôveru v seba a dôveru v to, že sa dokážeme dostať nad naše vzorce správania. Takže sú to také laboratórne podmienky v ktorých môžeme lepšie vidieť ako funguje myseľ, ako fungujeme my, čo nás podmieňuje a akým spôsobom môžeme byť slobodnejší a radostnejší.
O: Je prax bdelosti vhodná pre všetkých alebo je na to treba nejaké špeciálne schopnosti a nadanie?
R: Bdelý dokáže byť každý, nič na to nepotrebujeme. To s čím pracujeme je už v tej prítomnosti. Nie je tu žiadny cieľ ktorý je niekde v diaľke, v nekonečnu, je tu ten prítomný okamžik a my máme schopnosť si ten prítomný okamžik uvedomovať. Musíme sa naučiť nepodliehať nedôslednosti a neustále sa vracať, sprítomňovať sa do toho čo je teraz , do toho čo je obsahom toho teraz. Nepodľahnúť odporu voči tomu. Keď sa objaví odpor, objavia sa pochybnosti tak sú to iba momentálne obsahy prítomnosti. Teraz tu sú a o chvíľu tu už nebudú . Žiadna skúsenosť v prítomnosti netrvá dlhšie ako niekoľko sekúnd. Pokiaľ trvá dlhšie, tak nikdy nie je rovnaká. Stále sa mení a ak sa dokážeme nad ňu dostať a vidieť jej premenlivosť, tak sa dokážeme od nej ľahšie oslobodiť. Takže vypestovať si tú schopnosť byť bdelý môže úplne každý. Zo začiatku je nevyhnutné dopriať si dôslednosť a poctivosť v pozorovaní a v každom okamžiku si uvedomovať jednu z tých vecí, ktorá do vedomia vstupuje najjasnejšie. Na žiadnu sa nenalepiť to znamená nezostať s ňou tou pozornosťou ale nechať pozornosť neustále plynúť od jednej skúsenosti ku druhej. Neustále ako keby aktualizovať prítomnosť. A snažiť sa byť dôsledný v uvedomovaní aby sme to naozaj videli, nie aby sme si to nejakým spôsobom pomenovali: „aha, zas ruka ma bolí, to už poznám, to ma bolí stále“. To robí väčšina ľudí a robia to od malička. Iba úplne malé deti majú skúsenosť vnímania bez tohoto balastu- vnútorného komentára k vnímanej skúsenosti. Takže keď dieťa vidí vtáka – vrabca- tak tam nemá „aha to je vták, to je vrabec, to už som videl, to už poznám“ a prejde ho len tak pohľadom a ide k niečomu inému- dieťa to tak nemá. Proste vidí toho vtáka a je to pre neho vnem. A je totálne v prežívaní toho a môže v tom prežívať práve tú radosť preto že to nepomenováva, nezatvára to do nejakej mentálnej formy. Je to pre neho okamžik uvedomenia. Tak isto by sme sa my mali snažiť uvedomovať si v prítomnosti vnem bez týchto konceptov. Keď pôjdeme stále za tieto koncepty, za to pomenovávanie toho, čo si uvedomujeme, tak zistíme, že si ani neuvedomujeme telo, neuvedomujeme si ruku, ale uvedomujeme si vibrácie, nejaké chvenie, tlak, bolesť, teplo, chlad. To sú skôr tie prevažujúce vnemy, ktoré si uvedomujeme. A tak sa dostáva naša bdelosť do hlbších a jemnejších rovín až môžeme potom vidieť, že celý svet, celé naše telo je jednou neustálou vibráciou, že to nie je nič pevného. Je to neustála premenlivosť, ako keby neustále objavovanie sa a miznutie nejakých vnemov. A tým dosť nabúrame našu pevnú predstavu, že my sme tým telom, my sme tou mysľou. Naraz vidíme tú nepodstatnosť toho, že telo a myseľ nemajú svoju vlastnú podstatu, nie sú niečím trvalým. Niečím čo sa dá pomenovať ako Ja, ale sú to jednotlivé uvedomované vnemy, sú to určité vibrácie, pocity. A my zisťujeme, že tá naša sloboda, ktorú sme najprv zažívali ako slobodu od mysle je to sloboda aj od toho prejaveného. Že je to proste hra, je to vodopád vnemov, ktorý sa neustále mení a triešti a my na tom nemusíme toľko ľpieť, lebo vidíme, že sa to stále mení. To sú rôzne roviny, ako môžeme bdelosť prežívať, a tú najzákladnejšiu , že človek je všímavý a uvedomuje si čo sa práve teraz deje- toho je schopný ktokoľvek.
O: Čo bolo pre teba dôvodom, že si súhlasil s ponukou viesť meditačný seminár a zdieľať s ľuďmi svoje skúsenosti s cestou bdelosti a rozvojom praxe láskyplnosti?
R: Sú 2 základné roviny- jedna je tá, že čisto zo sebeckého pohľadu je to prospešné aj pre mňa- ma to určitým spôsobom posúva a veľa ma to učí. A tá druhá rovina je, že nejakým spôsobom som vždy mal problém svoju duchovnú skúsenosť- to čo som prežíval – mať uzavreté čiste sám pre seba. Je tam tlak k tomu, aby som tomu dovolil prúdiť ďalej. Vždy keď som mal tendenciu si to uzatvárať pre seba, tak to spôsobovalo dosť veľkú vnútornú bolesť. Cítil som, že takto to nechcem. Keď som mal prvé skúsenosti hlbšieho uvedomovania sa, a boli sústredené čisto na mňa, akoby v tom nebol zahrnutý svet a tí druhí- tí tam boli akoby omylom dookola a trpeli si v tých svojich zabehaných predstavách a mysliach. Mal som pocit, že takto fungovať nechcem, takúto skúsenosť nechcem- aby som si ja sám zažíval nejaké svoje pomyselné šťastie a tí druhí z toho boli vylúčení. Akoby som vnútorne cítil, že tá skúsenosť by mala zahrnúť všetkých. Takže keď je to zdieľané s druhými tak je to vonkajším vyjadrením vnútornej túžby po jednote a celistvosti so všetkým, so životom ,s celkom. Raz som zažil, že zmyslom života je dávať. I keď z toho najvyššieho pohľadu sa to môže zdať paradoxné lebo človek potom vidí to, že tu nie je on, tu nie je ten čo by mohol dávať. A nie je tu ani nikto iný komu by niečo mohlo byť dávané. To všetko sú nepodstatné javy, ktoré sa objavujú v prítomnosti. A napriek tomu nejakým paradoxom v tom koexistuje to, že zmyslom života je dávať. Takže to potom ani nie je dávanie, ale ako keby spôsob fungovania. Tak asi tým sa to učím, že s tým mám občas problém. To, že to človek vedome zdieľa s inými, tak sa zároveň učí.
Ďakujem za možnosť položiť otázky a nahrať odpovede.
Žádné komentáře:
Okomentovat