v Harmónii.
Autor: Roman Miesler
Myseľ funguje v dvoch rovinách. Jedna z nich je vedomá, druhá z nich je podvedomá. Vedomá časť je väčšinou to pozitívne čo si o sebe myslime, ako sa chceme prezentovať, alebo sú to tie naše nedostatky, o ktorých vieme a v ktorých sa v podstate “bahníme”, nejakým spôsobom nám vyhovujú, tak ich dávame vedieť, neskrývame ich. Potom sú to veci, ktoré sú pre nás väčšinou silné, môžu pochádzať z detstva, sú to rôzne zranenia a bolesti, ktoré máme v sebe, také tie najcitlivejšie miesta. A tie kedykoľvek sa v nás prejavia, tak ich určitým spôsobom schovávame, skrývame pred druhými a čím dlhšie a častejšie to robíme, tak sa naučíme skrývať aj sami pred sebou. Potom ich buď pomenúvame inak, tak aby sme nevedeli priamo o čo ide, alebo ich potlačíme takým spôsobom, že o nich ani nevieme, a oni nás potom ovplyvňujú z podvedomia úplne nevedome. Potom sme sami prekvapení čo robíme a akým spôsobom reagujeme. Je to proste len preto, že určitá sila našej mysle je potlačená, nechceme ju vidieť a ona je ukrytá niekde hlboko v nás. Takže aby sme sa dostali k týmto najzraniteľnejším a najcitlivejším miestam tak sa praktikuje napríklad tonglen (prax prijímania a dávania, praktikovaná najmä v tibetskom buddhizme), kde sa zámerne otvárame bolesti druhých aj svojej vlastnej bolesti, alebo vôbec celkove otváranie sa, otváranie sa svetu, otváranie sa druhým. Na to je dobrá jedna technika, ktorá je popísaná v knižke amerického Indiána Emaho.
V celom svojom príbehu rozvádza ako mu predpovedali, že bude pomáhať ľuďom a on to nechcel za žiadnu cenu priznať. Nechcel do takej role vstúpiť a tak si vymyslel absurdnú podmienku, ktorá pokiaľ bude splnená, pokiaľ mu ju život naplní, tak to uzná a do tejto role vstúpi. Tá podmienka bola, že musí stretnúť sedem indických guruov, ktorí mu to potvrdia, že naozaj je na takejto ceste, že to je jeho životná úloha. A ono sa to postupne vyvinulo tak, že ich nakoniec naozaj prišlo všetkých sedem, bez toho aby ich hľadal, a tesne pred tým posledným prechádzali nejakým mestom, kde zablúdili, a dostali sa do mexickej štvrti kde bývala taká mestská spodina a on prežíval obrovské pobúrenie nad tým, akým spôsobom tam tí ľudia žijú a ako nízko so sebou zaobchádzajú. Bolo to čisté opovrhnutie. Keď sa vracal domov, pri večernej prechádzke stretol na púšti opitého geodeta, s ktorým sa bavil a ktorému náhle ako keby preplo, postavil sa nad neho a povedal: “ Emaho, aj ľudia v mexickej štvrti majú srdce,” a potom zase pokračoval v tom svojom opileckom blabotaní. A on vtedy ostal úplne omráčený, pochopil že je tu niečo, čo je si vedomé jeho života. Že nemá žiadne tajnosti, ktoré by mohol skryť, že všetko je videné. Takže tie slabosti, ktoré máme a o ktorých si myslíme že vieme len my, tak tie všetky sú videné. Všetky sú zaznamenávané a nejakým spôsobom sú akoby transparentné. Náhle zistil, že sa nemá kam schovať. Úplne všetko v jeho živote je priesvitné, viditeľné. Nejakú dobu s tým bojoval, nevedel čo s tým má urobiť, až potom zistil že najlepší spôsob ako s tým nakladať, je dať tomu životu - a životom poníma všetko čo je okolo nás, v nás, aj to niečo čo je za tým, čo vie, čo je tou múdrosťou, ktorá dáva tomu svetu a životu zmysel, tomu všetkému, životu ako celku - bude sám na seba donášať, obnažovať svoje slabosti a nedostatky, a robil to dôsledne a starostlivo, kedykoľvek sa niečo objavilo, tak to zviditeľnil: “tak pozri sa, teraz cítim hnev, teraz cítim žiarlivosť, teraz cítim zúfalstvo”. A neustále to takto vynášal von, aby to bolo čo najviac vidieť. A naučil sa aj takto fungovať s ľuďmi, že keď proste niečo cítil, tak to dal von, dal to vedieť. Ale len do tej miery samozrejme, aby neubližoval druhým. To znamená, že keď cítil voči niekomu hnev, tak to neurobil tak, že by mu rozbil ústa, alebo mu vynadal, ale ako keby sa vnútorne otvoril, na tej vnútornej rovine, nie v tej prejavenej, to ukázal, že to tak je. Neskrýval si to, nenahováral si, že cíti niečo iného, alebo že na to má právo. No a keď takto so sebou pracoval, tak po určitej dobe došlo k tomu, že tá podvedomá časť sa spojila s tou vedomou časťou, ako keby to podvedomie už nebolo podvedomím, ale stalo sa vedomou súčasťou tej mysle, ako keby sa to zlialo tie dve časti dohromady, a tá sila, ktorú používal na to, aby hral určité role, ako ich hrá každý, každý hrá role zamestnanca, hrá inú rolu keď je vo vzťahu s opačným pohlavím, keď je vo vzťahu s rodičmi, keď je vo vzťahu s niekým nadriadeným, proste sú to určité role, ktoré nás chránia, ktoré sú pre nás pohodlné, ale ktoré niesu úprimné. Takže všetky tieto role a masky, kedy hral toho dobrého, zrazu odpadli a on uznal tú celistvosť, totalitu svojej osobnosti, videl ju v celku, videl svoje dobré stránky aj zlé, ale tie dobré už nevynášal do neba, videl ich len ako nejaké prednosti, a tie nedostatky videl ako nedostatky, ale nebičoval sa za ne. Len ich videl ako súčasť seba a vedel, že v tú danú chvíľu ich nemôže nemať, jednoducho preto, že ten život predtým sa odvíjal, skladal takým spôsobom, že ho doviedol do tohoto miesta. Bolo to úplne uznanie toho čím je v tu danú chvíľu. A v tomto bode sa človeku dostane obrovské množstvo sily tím, že už nehrá tie hry, je úprimný, neustále to všetko ukazuje a dáva vedieť - a až potom sa dá pracovať s mysľou. Pretože už tam niesu tie módy prežitia, kde tie veľmi zraniteľné veci z detstva si proste nechceme pripustiť. Zrazu ich máme zviditeľnené, vidíme je a tou svojou bdelosťou, to že dokážeme s nimi spočívať, tak oni sa sami oslobodzujú, sami sa rozpúšťajú. Ale najprv ich musíme ako keby zviditeľniť, takže najprv si musíme vôbec priznať, že tu sú, musíme uznať že sú súčasťou nás, nášho života, a potom tou bdelosťou, tým ostrým a jasným videním, spočívaním s nimi, ich rozpúšťame.
Takže aj týmto spôsobom sa dá pracovať s našou mysľou a s tým čo nás ovláda, on to pomenoval, že každý človek je ‘skleneným domom’. Ako keby sme žili v sklenenom dome, kde je všetko vidieť zo všetkých strán, nič neschovávame, nemáme svoje súkromné malé tajomstvá. Dokonca týmto spôsobom sa dá spochybňovať aj to, za čo sa považujeme, že tomu životu nielenže ukazujeme: “ teraz pociťujem hnev, teraz pociťujem túžbu, odpor”, ale že mu môžeme dávať aj vedieť, aj mu to hovoriť, že “pozri sa a toto si myslím že som ja” a je v tom určitá miera pobavenia a zároveň veľký otáznik, že nevieme kým sme naozaj, či sme tým. Ale v danú chvíľu sa za to považujeme, tak mu to ukazujeme: “pozri sa, to som ja”. A tým neustále vlastne narušujeme to svoje zdanie pevnej identity, to že sme touto osobou, touto mysľou.
Žádné komentáře:
Okomentovat